PowerPlay Magazine

Sú to už celé roky, čo Ján Popluhár hraním futbalu zdvíhal divákov zo sedadiel, a popritom si žil svoj skromný život. Bol to len chlapec, čo mal veľa snov, cez deň hral futbal a pred spaním si prezeral plagát mužstva Slovana Bratislava, vylepený na stene svojej izby. Netušil, že raz z neho bude legenda, že raz za ním bude smútiť celé futbalové Slovensko.

Ján sa narodil v Čeklísi, v dnešnom Bernolákove, 12. septembra 1935. O päť rokov neskôr už o ničom inom, ako o futbale nehovoril. Ledva chodil, no do lopty dokázal kopať celý deň, popri myšlienkach, že sa naňho díva niekoľko tisícové publikum. Ako jedenásťročný začal hrať za AC Čeklís.

Keď mal 20 rokov, ocitol sa v Brne, kde si plnil svoje vojenské povinnosti. Nemohol však zabudnúť ani na šport svojho srdca, na futbal a začal hrať za klub Rudá Hvězda Brno.

V roku 1958, v jednom z tých rokov, na ktoré nikdy nezabudol, sa dostal do svojho vysnívaného klubu - do Slovanu Bratislava. Hneď v prvom zápase sa vyznamenal skvelou hrou stopéra, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť. Vedel predvídať útočníkove zámery a tak rýchlo a čisto zakročiť. Vtedy sa však iba zohrával a zoceľoval. Hoci si bol tréner, Leopold Šťastný, istý, že raz z Jána Popluhára bude veľký hráč, ktorého meno bude vo svete niečo znamenať, vyčítal mu každú nepresnosť a každú chybu, ktorú na ihrisku urobil.

Vďaka svojim fyzickým predurčeniam, vyššej postave získal prezývku „Bimbo". Nazval ho tak práve tréner Šťastný, ktorému napadlo toto oslovenie, keď dokázal Popluhár tak tvrdo a zároveň čisto zakročiť proti útočiacemu Gálikovi, že sa od neho rozbehnutý (Gálik) rovnako tvrdo odrazil a padol na zem.

Rok 1958 však pre neho nebol významný len kvôli premiére v drese „belasých". Premiéru zažil aj v tom reprezentačnom, na MS vo Švédsku, kde on a jeho spoluhráči neboli takí úspešní, ako si priali. Popluhár vtedy odišiel so sklonenou hlavou, ale so skúsenosťami, ktoré neskôr naplno využil. Bolo to už o dva roky na Majstrovstvách Európy 1960. Prehry z MS 1958 so Severným Írskom, a remízu 2:2 s Nemeckom, zaclonil bronz a vysoký záujem zahraničných klubov o túto posilu z Československa.

Keď prišli MS 1962 v Chile, takmer každý československých reprezentantov odpisoval. Dokonca novinári zo zahraničia napísali niekoľko článkov o tom, že je zbytočné ich do Chile posielať, lebo aj tak nič neuhrajú. Opak bol pravdou. Po niekoľkých vyhratých zápasoch sa československý tím dokonale zohral, a aj keď v starých kopačkách, každým zatracovaní, kráčali hráči na ihrisko s čoraz väčším sebavedomím. Až to dotiahli na finále MS proti Brazílii. Na tento štát, ktorého hráči dodnes hrávajú vo svetových kluboch, však Ján s tímom nestačili. Prehrali 1:3 ale zisk druhého miesta im vyčaril úsmev na tvári.

Po jeho skvelom účinkovaní v Chile sa vrátil do svojho klubu, do Slovanu, aby tam odohral ešte zopár sezón, no po nich sa chcel pozrieť na hru zahraničných klubov. V rokoch 1962, 1963 a 1968 sa stal víťazom Československého pohára.

V roku 1964 hral vo výbere Európy proti Škandinávii. O rok neskôr si ho pozval na rozlúčku s futbalom, do mužstva hviezd Sir Matthews. A stal sa aj prvým československým futbalistom roka.

Dni v drese „belasých" plynuli veľmi rýchlo a Popluhárova túžba dostať sa do zahraničia sa zväčšovala. V československej lige strelil 23 gólov v 306 zápasoch a po dvanástich „belasých" sezónach, v roku 1969 prišlo vytúžené volanie z Francúzska, z Olympique Lyon, kam viedli jeho kroky.

Po roku 1970 si zahral dve sezóny za Zbrojovku Brno a v rokoch 1972 - 1979 pôsobil vo Slovane Viedeň ako hrajúci tréner.

Medzi ďalšie dôležité fakty by som mohla zaradiť aj  to, že nebol ani raz vylúčený, taktiež jeho Ocenenie za fair play z roku 1967, v roku 2000 sa stal slovenským futbalistom 20. storočia a v roku 2002 získal vyznamenanie od vtedajšieho prezidenta SR, Rudolfa Schustera, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Po ukončení kariéry si opäť žil svoj skromný život v Bernolákove, no pokojný spánok mu brali zdravotné problémy.

Milí priatelia, určite viete o udalosti, ktorá sa stala v nedeľu. Ján Popluhár, pokorný, zrodený pre fair play, jeden z najlepších československých futbalistov, nás opustil o 17.00 hodine, kedy naposledy vydýchol kvôli infarktu. Práve dnes, o 15.00 sa s ním všetci blízki a fanúšikovia rozlúčili v rodnom Bernolákove. Ťažko sa mi hľadajú správne slová do tohto článku, no na záver chcem dodať, že napriek tomu, že som Pána Popluhára nepoznala, viem určite, že to bol skvelý človek, pán veľký človek, pán futbalista. Česť jeho pamiatke.