Majalah PowerPlay

Zoltán Bátovský - jeden z najtalentovanejších slovenských hokejistov. Väčšine z vás toto meno nič nehovorí a preto som sa rozhodol pripomenúť jeho pamiatku.

Zoli sa narodil 27. marca 1979 v Banskej Bystrici, kde aj začal s hokejomvo veku 6 rokov vo vtedajšej ŠK Iskra Smrečina Banská Bystrica. Už od prvých dní vyčnieval nad rovesníkmi v tíme hlavne svojimi korčuliarskymi kvalitami a technikou rúk. V prvých rokoch jeho kroky usmerňovali tréneri Majeský a Matejka. Od tretej hokejovej triedy ho s celým ročníkom prevzal tréner Miroslav Viazanica, ktorý ho s asistentom Matejkom trénoval až do dorastu. Z chlapca z Radvane sa v tretej triede stal kapitán tímu a jednoznačne najlepší hráč. Od piatej triedy navštevoval hokejovú triedu na základnej športovej škole naUhlisku, kde v tom čase už pôsobili vo vyšších ročníkoch mladé talenty ako Majeský, Zedník, Országh a Handzuš. Z mladších ročníkov ho v škole nasledoval Tomáš Surový a neskôr Peter Budaj. Zoli mal so všetkými kamarátmi a spolužiakmi veľmi dobrý kontakt, bol to večne usmiaty chlapec, ktorý napriek svojmu očividnému talentu ostal pri zemi. Vždy dokázal povzbudiť spoluhráčov, aj keď práve tím nemal dobrý deň a kedykoľvek niekto potreboval pomoc, vždy podal pomocnú ruku ako prvý. Mal som tú česť s týmto výnimočným človekom a skvelým hokejistom stráviť veľa spoločných rokov v jednom tíme, v jednej hokejovej triede, na sústredeniach a tiež v súkromí. Doteraz si veľmi pozitívne spomínam na sústredenie v Metz a Paríži na prelome rokov 1989/90 a pioniersky tábor v Čičmanoch, z ktorého mám veľa zážitkov, o ktorých ale nebudem písať . Zolo vďačil za veľa aj svojim rodičom, ktorí ho v hokeji plne podporovali. Nevynechali žiadny domáci zápas a Zolo starší bol aj na takmer všetkých ligových zápasoch u súpera. Otec mu pomáhal aj špeciálnymi tréningovými dávkami. Pamätámsi, že neraz po ťažkých dňoch plných dvojfázového tréningu som ho ešte stretol na výbehu s jeho otcom hlavnena ich obľúbenej trase z Radvane na Urpín. V Zoliho prípade to bolo proste skvelé spojenie talentu a ešte ktomu aj chuti do tréningu. Na sústredeniach bol Zolo tiež vždy najaktívnejší. Keď už všetci padali od únavy, on bol vpredu a bol by bežal ešte ďalších pár kilometrov. Tiež si pamätám vstupné testy z jedného ročníka, kde sme všetci robili zhyby na hrázde, kto koľko zvládne. Všetci zvládli od 20 do 50 a jeho musel vtedajší telecvikár pán Kútik - neskôr riaditeľ školy - pri čísle okolo 130 zastaviť, lebo to by hádam nikdy nemalokonca. Ale teraz poďme k úspechom v jeho kariére...

Do Kanady odišiel v roku 1997 ako 18-ročný do tímu Drummondville Voltiguers v QMJHL. Hneď v prvej sezónevyhral kanadské bodovanie so 65 bodmi v 69 zápasoch. V ďalšej sezóne sa k nemu pripojil ďalší mladý slovenský talent Miroslav Zálešák, s ktorým od tohto momentu vytvorili skvelý útok - pre všetkých boli slovenskými dvojičkami. S Mirom sa poznali už skôr s pôsobenia v mládežníckych reprezentačných výberoch, ale až v zámorí sa z nich stali výborní priatelia. V ďalšej sezóne unikla Zolovi pozícia lídra v kanadskom bodovaní v tíme len kvôli drobným zdravotným problémom a vynechaným zápasom. Ale to mu vôbec nevadilo, lebo si výrazne napravil chuť na MS do 20 rokov, ktoré sa v sezóne 1998/1999 hrali v kanadskom Winnipegu. V tom čase ešte málo známy tréner Ján Filc určil do prvej formácie Zola s jeho dvojičkou Mirom Zálešákom a medzi nich postavil na centra skúseného Laca Nagya. Členom tímu bol aj mladučký 16-ročný krídelník Marián Gáborík a v bránke stál Zolov dlhoročný rival zo susedného Zvolena Jano Laššák. Vo Winnipegu sme boli úplným outsiderom v skupine smrti. Boli sme v spoločnosti tímov Česka, Kanady, Fínska a USA. Hneď v prvom zápase sme narazili na Čechov, ktorých sme zdolali 3:2, pričom 2 góly strelil Marián Gaborík, ale úvodný gól strelil po samostatnej akcii práve Zoli. V ďalšom zápase sme sa postarali o senzáciu, keď sme s favorizovanou domácou Kanadou v bráne s Robertom Luongom uhrali bezgólovú remízu 0:0. Nasledovali dve tesné víťazstvá nad Fínskom 4:3 a USA 3:2. Z outsidera skupiny sa stal jej víťaz, ktorý postúpil priamo do semifinále. Bohužiaľ v zápase s neskorším majstrom sveta Ruskom sme ťahali za kratší koniec a napriek výbornej hre po nezachytenom úvode, kedy sme prehrávaliuž 0:3, sme už zápas po ťažkom boji nedokázali dotiahnuť do predĺženia a prehrali sme 2:3. Najväčšiu rolu zohrala trojdňová prestávka od posledného zápasu v skupine, ktorá nás dostala z tempa. Avšak hra sa spostupom času obrátila a Rusi mohli byť naozaj radi, že nedostali v poslednej tretine tých gólov podstatne viac.Nikde na nete som nenašiel štatistiku z toho zápasu, ale pamätám si, že streleckých pokusov sme mali neuveriteľne veľa, pričom Rusov párkrát zachránila tyčka. V zápase o bronz sme porazili Švédov okrem iných v zostave aj s bratmi Sedinovcami. Tento zápas už z našej strany nebol taký aktívny, lebo hráči v semifinále s Rusmi vydali zo seba naozaj všetky sily, ale víťazstvo sme s vypätím všetkých síl ubránili. Medzi najväčšie
hviezdy sa opäť zaradili Marián Gáborík s 2 gólmi a Zoli s 3 asistenciami. A tým začala medailová zbierka slovenských hokejistov zo svetových šampionátov pod vedením Jána Filca, ktorý sa v nasledujúcom ročníku stal trénerom reprezentácie dospelých. 

Zolo dokončil ročník spolu so svojou dvojičkou z útoku Zálešákom v Dummondville. Obidvoch hráčov čakala v tomto tíme ešte jedna úspešná sezóna, po ktorej boli najlepšími hráčmi v kanadskom bodovaní. Ľady sa rozhýbali a Zoli spolu s Mirom podpísali dvojcestný kontrakt so San Jose Sharks, skade ich vzhľadom na vek poslali na farmu do Lexingtonu v Kentucky. To bol rok 2000 a Zoli si v tomto roku prvý krát zahral v prípravnom zápase za San Jose Sharks. V nasledujúcej sezóne mal mať Zoli v prípravnom kempe oveľa lepšiu situáciu a jehokariéra v NHL mala začať. Ale...

Pamätám si tie dni, ako keby to bolo dnes. Bol horúci letný deň, sedel som na terase jedného známeho baru na pešej zóne v BanskejBystrici, keď práve Zoli prechádzal okolo a zbadal ma. Samozrejme, že si prisadol a to bolo posledný krát, keď som sa s ním rozprával. Bol 5. August 2001. V ten večer viezol na letisko do Schwechatu kamaráta na novej Octavii, ktorú práve kúpil rodičom ako poďakovanie za podporu, ktorú odnich dostával počas celého svojho života. Nad ránom 6. augusta 2001 sa stalo to, čo sa nemalo stať. Zoli tesne pred Slovenskou hranicou na spiatočnej ceste zo Schwechatu narazil v plnej rýchlosti do stromu, čo znamenalo, že z tohto sveta odišiel príliš skoro jeden úžasný človek a skvelý hokejista. Príčinou dopravnej nehody bol pravdepodobne mikrospánok. V ten večer som pozeral správy v našom dome na poschodí a otec dole v obývačke. Už som pomaly nevnímal, čo v televízii rozprávajú, lebo som niečo čítal, keď prišla posledná veta: "Dnes v skorých ranných hodinách zahynul pri dopravnej nehode talentovaný slovenský hokejista Zoltán Bátovský, bronzový medailista z MS do 20 rokov z Winnipegu." To bol ohromný šok, ale stále som dúfal, že som len zle počul, lebo som popri pozeraní televízora niečo čítal. Ale o chvíľu vbehol do izby môj otec, ktorýsa ma len spýtal, či som to počul a to už som vedel, že to je Bohužial pravda. Za pár dní sa v Banskej Bystrici konal veľkolepý pohreb, na ktorom bolo toľko ľudí, že to vyzeralo, ako keby na chvíľu celý svet zastal. Jeho truhlu niesli bývalí spoluhráči a priatelia, mne prischol veniec od organizácie San Jose Sharks. Bol to jeden z najsmutnejších dní v mojom živote. Nikdy nezabudnem, ako som na druhý deň na zastávke trolejbusov uvidel Zoliho sestru Alenu, vtedajšiu basketbalistku prvoligového tímu Loko Banská Bystrica. Sedela na zemi aplakala, celá oblečená v čiernom. Bolo 30 stupňov, horúce leto. A Zolo starší, dlhoročná stálica medzi šoférmi trolejbusov v Banskej Bystrici, bol po pár dňoch znovu na trase v trolejbuse číslo 2, ešte aj po pár rokoch jazdil stále v čiernej košeli. Obávam sa, že tú čiernu už za inú farbu nezmenil a stále jazdí na tej istej trase.

Miroslav Zálešák svoj prvý gól v NHL venoval do neba práve svojej dvojičke Zolovi Bátovskému. Svoju zlatúmedailu z Goteborgu Zolovi tiež symbolicky venoval Ján Laššák. Banskobystrické hokejové hviezdy tiežorganizujú exhibíciu na Zolovu počesť, kedy hviezdy NHL nastupujú proti domácim Baranom.