PowerPlay Magazín

Hokej je tvrdý šport a zranenia sú v ňom na dennom poriadku. Niekedy tieto zranenia prinútia hráčov nadobro skončiť s hokejom. Inokedy hráčov zastaví nejaká vážna choroba alebo nehoda mimo hokejových arén. Vždy je však veľmi ťažké lúčiť sa s milovanou hrou predčasne. Pokúsil som sa zostaviť rebríček najlepších hráčov NHL, ktorí museli zavesiť korčule na klinec skôr ako predpokladali.

Pokúsil som sa vybrať hráčov, ktorí zanechali v NHL hlbokú stopu. Niektorým z nich sa aj za krátky čas podarilo vytvoriť si status legendy. Fanúšikom neostáva nič iné len povzdychnúť si nad tým čo by bolo keby bolo keby. Som si istý, že som pri zostavovaní zabudol na mnohých hráčov, ktorí by si možno zaslúžili väčšiu pozornosť ako niektorí tu menovaní. Ak si myslíte, že som niekoho vynechal napíšte prosím svoj názor do diskusie k tomuto článku.

1. Bobby Orr (657 zápasov-270 gólov-645 asistencií-915 bodov-31 rokov na konci kariéry) 

Robert Gordon Orr je dodnes považovaný za najlepšieho obrancu všetkých čias. Mnohí ho dokonca považujú za najlepšieho hráča všetkých čias, lepšieho ako Gretzky. Tento obranca zmenil spôsob akým obrancovia hrali dlhé roky. Stal sa priekopníkom podporovania ofenzívy a jeho legendárne prieniky stredným pásmom mu mohlo závidieť vačšina vtedajších útočníkov. Legenda Bostonu Bruins dvakrát pomohla svojmu tím k Stanley Cupu. Na fotke môžete vidieť jeho najslávnejšiu chvíľu tesne po tom ako strelil rozhodujúci gól vo finále v roku 1970. Bol to pre Boston prvý pohár po 29 rokoch. V roku 1972 si triumf zopakovali. Ak by som mal robiť výpočet všetkých jeho úspechov nestačily by na to ani dva samostatné články. Tak spomeniem aspoň, že osem krát za sebou vyhral Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu, trikrát Hartovu pre najužitočnejšieho hráča základnej časti a dvakrát sa dokonca stal najproduktívnejším hráčom sezóny. To nedokázal žiadny iný obranca. V sezóne 1970–71 si pripísal 124 (to nie je preklep) plusových bodov. Vyhral Kanadský pohár v roku 1976. Posledné tri sezóny v kariére (ne)odohral za Chicago ale jeho zdravie už mu pomaly vypovedalo službu. Za posledné štyri sezóny odohral dokopy 36 zápasov v základnej časti. Jednu z tých sezón vynechal úplne. Stopku mu vystavili chronické problémy s kolenami. Ktovie na akých číslach by sa jeho štatistiky zastavili keby mohol hrať ďalej.

2. Mike Bossy (752–573–553–1 126–30 rokov) 

Michael Bossy sa stal jednou z hlavných postáv počas víťazného ťaženia New York Islanders na začiatku osemdesiatych rokov. Bossy bol čistokrvný kanonier. Je veľmi pravdepodobné, že ak by nemusel ukončiť kariéru pre neznesiteľné bolesti chrbta stal by sa najlepším strelcom všetkých čias. Minimálne by ale určtie nastrieľal viac ako osemsto gólov. Stal sa iba druhým hráčom v histórii, ktorému sa podarilo nastrieľať 50 gólov v 50 zápasoch. Okrem štyroch Stanleyho pohárov vyhral aj Kanadský pohár v roku 1984. Raz získal Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča playoff. Góly dával s ľahkosťou a patril medzi najmenej trestaných hráčov ligy. Tvrdá hra mu príliš nevoňala. Napriek tomu sa však dokázal proti obrancom presadiť. Odohral len 10 sezón a deväťkrát za sebou nastrieľal aspoň 50 gólov. Tento rekord stojí dodnes a neprekonal ho ani sám Gretzky. Najlepším strelcom ligy však bol len dvakrát. Sedemkrát prekonal hranicu 100 bodov ale ani raz nevyhral bodovanie ligy. Uviazol medzi érami Guya Lafleura a Wayna Gretzkyho. Napriek tomu však nepochybne patrí medzi najväčšie osobnosti aké kedy brázdili ľady NHL.

3. Pavel Bure (702–437–342–779–32 rokov) 

Ruská raketa vzala Severnú Ameriku útokom. Jeho rýchle nohy a fantastické zakončovcateľské schopnosti si získali všetkých fanúšikov. Bure sa stal jednou z hlavných tvárí ligy v deväťdesiatych rokoch. Kariéru začal v tíme Vancouver Canucks. V druhej a tretej sezóne v NHL sa mu podarilo pokoriť 60-gólovú a 100-bodovú hranicu. V roku 1994 došiel s Canucks šokujúco až do finále kde nestačili na Rangers. Pavel Bure nastrieľal v 24 zápasoch play off 16 gólov a celkovo nazbieral 31 bodov. Potom sa však začali problémy. V sezóne 1995–96 prišiel do tímu jeho starý parťák Alexander Mogilny. Fanúšikovia sa tešili na spoluprácu smrtiaceho dua. Bure však odohral len 15 zápasov. V nasledujúcej sezóne sa mu nepodarilo nájsť starú formu a tak zo spolupráce týchto dvoch hráčov Vancouver vyťažil len minimum. Po sezóne 1997–98 si Bure vynútil megavýmenu do Floridy. Niežeby túžil po Miami Beach ale jednoducho odmietol pokračovať v drese Canucks. V drese Panthers našiel stratenú formu no v prvej sezóne odohral len 11 stretnutí. Nastrieľal v nich 13 gólov. Potom nasledovali dve sezóny za sebou kedy získal trofej pre najlepšieho strelca sezóny. V obidvoch prípadoch mal bezpečný náskok pred prenasledovateľmi. To však boli posledné dve sezóny, ktoré odohral na hviezdnej úrovni. Prišla výmena do Rangers a problémy s kolenami sa začali stávať neprekonateľné. Nakoniec po neúspešných pokusoch sa vzdal nádeje pokračovať v kariére. Napriek tomu si ho však budú fanúšikovia ešte dlho pamätať.

4. Eric Lindros (760–372–493–865–34 rokov) 

Eric Lindros spôsobil veľký rozruch už predtým ako nastúpil na svoj prvý profesionálny zápas. S nálepkou „The Next One“ si mohol dovoliť viac ako iní draftovaní hráči. Scouti v Lindrosovi videli novú superhviezdu rozmerov Wayna Gretzkyho. Prvý výber v drafte patril Quebecu no Lindros dopredu avizoval, že za tento klub nechce hrať. Tak sa stalo, že Lindros sa stal stredobodom neuveritľných špekulácií ohľadom výmeny. Jeho cena sa nedala ani vyčísliť a na jeho získanie nakoniec Philadelphia musela pustiť 4 hráčov, dva výbery v prvom kole draftu a 15 miliónov dolárov. A neboli to hocijaký hráči. Jedným z nich bol nemenej slávny Peter Forsberg, ktorý bol draftovaný len o niekoľko pozícií nižšie. Trvalo však celý rok kým Quebec zistil, že to Lindros myslí vážne. Lindros tak stratil jednu sezónu, ktorú odohral v juniorskom tíme Oshawa Generals. Zahral si na Kanadskom pohári 1991 (Ktorý Kanada aj získala), aj na olympiáde v Albertville. Lindros po vstupe do NHL začal napĺňať svoj potenciál a stal sa obávaným hráčom. Zrážky s ním boleli a jeho ofenzívny potenciál tiež nebol na zahodenie. Vo Philadelphii vytvoril legendárny útok s Johnom LeClairom a Mikaelom Renbergom zvaný „Legion of Doom“ (Légia skazy). Iba raz sa mu však podarilo dostať sa s Philly do finále kde ich zastavili Red Wings (1997). Tvrdá hra sa začala prejavovať na jeho zdraví. Celkovo vo svojej kariére utrpel minimálne 9 otrasov mozgu. To je veľa na hocikoho. Ten najhorší mu asi spôsobil iný legendárny tvrďas Scott Stevens. Tento spôsobil, že musel vynechať celú sezónu 2000–01. Po nej bol vytrejdovaný v ďalšej megavýmene do Rangers kde sa mu už nepodarilo nájsť svoju najlepšiu formu. Bol členom tímu, ktorý získal zlato na olympiáde v Salt Lake City ale nehral v ňom kľúčovú úlohu. Ku koncu kariéry sa dostal do svojho vysnívaného Toronta ale ani tam nemal štastie. Na Lindrosa sa bude najviac spomínať práve kvôli jeho prvej výmene a jeho dychvyrážajúcim bodyčekom.

5. Cam Neely (726–395–299–694–31 rokov) 

Cam Neely je ďalším zástupcom Bruins v tomto rebríčku. Tento dobre stavaný útočník sa stal prototypom silového útočníka na prelome 80-tych a 90-tych rokov. Bol to jeden z najlepších strelcov svojej éry. Do histórie sa zapísal najmä tým, že dokázal nastrieľat 50 gólov v 49 zápasoch v sezóne 1993–94. Rýchlejšie sa to podarilo iba istému Waynovi Gretzkymu. Iróniou je, že Neely v tej sezóne odohral len 49 zápasov. Po vačšinu svojej kariéry mal podobne ako Orr a Bure problémy s kolenami. Dvakrát sa mu podarilo dotiahnuť medveďov až do finále kde vždy narazili na nezdolateľných olejárov. Nikdy neodohral viac ako 76 zápasov v základnej časti, napriek tomu však trikrát prekonal hranicu 50 gólov. Za vytrvalosť a oddanosť hokeju mu bola udelená trofej Billa Mastertona v roku 1994. Po trinástich sezónach to však aj on predčasne zabalil. Inak by bez problémov zdolal 500-gólovú hranicu a možno ani 600-gólová by nebola len snom. Jeho číslo 8 sa od roku 2004 hrdo vyníma pod stropom bostonskej arény. Spoločnosť mu robia čísla hráčov ako muž číslo 1 v tomto rebríčku alebo Raya Bourqua či Phila Esposita ale aj iných.

6. Pat LaFontaine (865–468–545–1 013–33 rokov) 

Pat LaFontaine je jeden z najlepších rodených američanov akí kedy hrali v NHL. Draftovali ho z tretieho miesta celkovo Islanders v roku 1983. Teda na konci ich série 4 pohárov. Pat mal tú smolu, že prišiel na konci úspešnej éry a nie počas nej. Hneď v prvej sezóne sa síce dostal aj s Islanders až do finále ale práve vtedy nastala výmena stráží. Na končiacu dynastiu ostrovanov nadviazala začínajúca dynastia olejárov. Pat teda poprvýkrát a naposledy ochutnal atmosféru finále. Ako 19-ročný mladík však nemohol proti super-talentovaným Oilers súperiť. Pat sa dvakrát dostal cez 50-gólovú hranicu a rovnako tak aj cez tú 100-bodovú. V sezóne 1992–93 nazbieral v drese Sabres fantastických 148 bodov. Potom ho však začali prenasledovať zranenia. Z nasledujúcich 4 sezón sa mu len raz podarilo odohrať viac ako 22 stretnutí. V roku 1995 dostal Bill Masterton Trophy podobne ako vyššie zmienený Neely. Pred koncom kariéry sa mu podarilo získať vytúžený tímový úspech. Bol totiž členom tímu USA, ktorý ukoristil prvý Svetový Pohár – trofej ktorá nahradila Kanadský pohár. Potom odohral poslednú sezónu v drese NY Rangers na konci ktorej utrpel vážny otras mozgu, ktorý definitívne uzavrel jeho hráčsku kariéru.

7. Pelle Lindbergh (157 zápasov-87 víťazstiev-49 prehier-15 remíz-26 rokov) 

Per-Eric Lindbergh je jediným brankárom v mojom výbere. Jeho sľubne rozvíjajúcu sa kariéru nezastavilo žiadne zranenie ale automobilová nehoda, ktorá ho nakoniec stála aj život. Tento švéd žiaril na začiatku kariéry hlavne v reprezentačnom drese. Do NHL vstúpil ako 22-ročný v drese Philadelphie. Ešte predtým odohral jednu sezónu v AHL. V prvej sezóne odohral len osem stretnutí a väčšinu času strávil na farme. Ale v tej druhej, v ktorej mal stále status nováčika už ich bolo 40 a vyslúžil si nomináciu do All-Rookie Team. Jeho hviezdna sezóna prišla v roku 1984–85. Podarilo sa mu vychytať 40 víťazstiev a mal 89,9% úspešnosť zásahov. Na dnešnú dobu to znie málo ale v polovici osemdesiatych rokov sa hral veľmi útočný hokej. Navyše brankári mali oveľa menšiu výstroj ako dnes. Za tento výkon získal Vezinovu trofej pre najlepšieho brankára ako vôbec prvý európan. V lete podpísal nový lukratívny kontrakt s Flyers na ďalších 6 rokov a za tieto peniaze si kúpil svoje vysnívané Porsche. Toto auto sa mu stalo nakoniec osudným keď po havárii 10. novembra 1985 upadol do kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral.

8. Žigmund Pálffy (684–329–384–713–33 rokov) 

Ziggy – ako ho za oceánom lepšie poznajú – sa síce vrátil do profesionálneho hokeja ale jeho kariéra v NHL je s najväčšou pravdepodobnosťou už len minulosťou. Zatiaľ čo my môžeme byť radi, že máme tento klenot v našej extralige v NHL už ho asi fanúšikovia neuvidia. Žigo bol od začiatku kariéry uznávaný ako skvelý zakončovateľ, ktorý mal vždy schovaný nejaký neočakávaný ťah. Nikdy nebol žiadny svalovec, ani najrýchlejší korčuliar, ani jeho strely netrhali siete ale svojím hokejovým umom a prehľadom dokázal zamotať hlavu celej obrane. Najlepšie roky v NHL prežil v drese LA Kings po boku svojho kamráta Jozefa Stumpela a Luca Robitailla. V sezóne 2000–01 útočil na titul najproduktívnejšieho hráča ale zranenie, kvôli ktorému síce vynechal len 9 zápasov, ho dostalo z rytmu. Nakoniec to stačilo len na 89 bodov. Podobne mal na súboj o túto trofej nakročené v sezóne 2003–04 ale aj vtedy ho zastavilo zranenie. Pálffy si vo väčšine sezón udržiaval priemer viac ako bod na zápas. Vo svojej poslednej sezóne si zahral na krídle Crosbyho útoku. Pittsburgh bol však vtedy ešte príliš mladý tím a bol najhorší v lige. Možno aj to urýchlilo rozhodnutie skončiť. Nie dlho po tom ako sa sezóna prehupla do svojej druhej polovice oznámil Ziggy, že končí pre pretrvávajúce problémy s ramenom. Pre nás navždy ostane hráčom, ktorý prihral na zlatý gól Petrovi Bondrovi 11. mája 2002 proti Rusku.

9. Vladimir Konstantinov (446–47–128–175–30 rokov) 

Vlad, Vlady alebo Vladdie ako ho prezývali spoluhráči. Práve po ňom som prevzal prezývku. Tento drsný obranca nepoznal pri osobných súbojoch zľutovanie. Útočníci ho nenávideli lebo vedeli, že hra proti nemu bolí. Navyše občas predviedol aj nejaký ten kúsok mimo pravidiel aby vyprovokoval súpera k prehnanej reakcii, ktorá potom viedla k vylúčeniu. Bol členom slávnej ruskej päťky Detroitu (Larionov, Fjodorov, Slava Kozlov, Fetisov). V sezóne 1995–96 zaznamenal 60 plusových bodov (najlepší v lige) čo mu vynieslo nomináciu na Norrisovu trofej. V NHL odohral len 6 sezón ale podarilo sa mu získať zlatý pohár. Práve víťazstvo v roku 1997 bolo nepriamou príčinou jeho predčasného konca. Len 6 dní po triumfe cestoval Konstantinov, Fetisov a masér Sergei Mnatsakanov limuzínou z golfového turnaja a večere pre hráčov Detroitu. Vodič limuzímy zaspal za volantom a spôsobil autonehodu, pri ktorej Konstantinov unikol smrti len o chlp. 5 týždňov ležal v kóme. Nehoda však zanechala trvalé následky, po ktorých je Vlady pripútaný na vozíčku.

10. Bill Barilko (252–26–36–62–24 rokov) 

Bill Barilko – bodyčekujúci hráč na obrázku – tragicky zahynul pri leteckom neštastí. Jeho krátka kariéra bola spätá s Torontom Maple Leafs kde odohral všetkých 5 sezón. Za ten krátky čas stihol štyrikrát získať najcennejšiu trofej. Pri poslednom triumfe v roku 1951 prežil najslávnejšie okamihy svojej kariéry. Séria proti odvekému rivalovi z Montrealu mala veľmi napínavý priebeh. Prvé štyri zápasy sa skončili až v predĺžení. Tri z nich vyhrali javorové listy. V piatom zápase sa znovu muselo predlžovať. Rozhodol práve Barilko svojím pamätným gólom. O 4 mesiace neskôr sa vybral na rybačku s kamarátom a na ceste späť sa ich malé lietadlo stratilo. Nikto nevedel čo sa stalo ale bolo jasné, že lietadlo havarovalo a že pasažieri neprežili. Lietadlo aj s pozostatkami Barilka objavili až v roku 1962 len niekoľko dní po víťazstve Leafs v Stanleyho pohári. Bolo to ich prvé víťazstvo od jeho smrti. Číslo, ktoré Barilko nosil v poslednej sezóne (5) už za Toronto nikto nesmie nosiť.