PowerPlay Magazín

V roku 1980 si ich do národného tímu vybral tréner Herb Brooks, ktorý tiež zažíval prieméru - na poste reprezentačného trénera. Dovtedy trénoval skôr juniorov a na prácu v NHL sa díval len v televízii. Spolu s jeho asistentom Craigom Patrickom teda začali budovať silný a hlavne odhodlaný tím pre Zimné olympijské hry, ktoré sa mali konať v Lake Placid. Nakoľko hráči hrajúci v NHL sa tohto svetového podujatia nemohli zúčastniť, na zraz prišli väčšinou len 20 - roční hokejisti, ktorí ani poriadne nevedeli, čo ich čaká.

Trénerovi Brooksovi to však bolo jedno. Videl pred očami len jeden cieľ a to uspieť na ZOH čo najlepšie. Veľmi dobre si uvedomoval, že to bude ťažké a keď pomyslel na silný tím Sovietskeho zväzu, ktorý bol v tej dobe považovaný za najlepší na svete, videl len možnú trpkú prehru. No rozhodol sa, že svoj tím vytrénuje tak, že bude pripravený na všetky ťažké situácie. Po dokonalom preskúmaní kvalít potencionálnych reprezentantov vytvoril spolu s asitentom súpisku, ktorá definitívne určila hráčov národného tímu (Jim Craig, Steve Janaszak, Bill Baker, Dave Christian, Ken Morrow, Jack O´Callahan, Mike Ramsey, Bob Suter, Neal Broten, Steve Christoff, Mike Eruzione, John Harrington, Mark Johnson, Rob McClanahan, Marek Pavelich, Buzz Schneider, Dave Silk, Eric Strobel, Phil Verchota, Mark Wells).

Asi ste mená hokejistov preskočili, pretože pre Vás nič neznamenajú, ale verte, že sa do hokejovej histórie minimálne USA a Sovietskeho zväzu zapísali hrubým písmom.

Ale späť k reprezentácii. Keď už bol káder kompletný, mohli sa začať hrať priateľské stretnutia. Jedno sa uskutočnilo v Nórsku, kde Američania len remizovali 3:3. Potom nasledovali ďalšie, až sa tréner Brooks rozhodol otestovať sily svojich chlapcov na Sovietoch, v Madison Square Garden. Bol to zároveň posledný zápas pred samotnou olympiádou. USA nestačila na skúsený a veľmi rýchly sovietsky tím a prehrala 3:10.

Brooks, možno trochu sklamaný, mal však v hlave jasno. Vedel, že Sovietov musia jeho chlapci ukorčuľovať a preto sa na druhý deň začal ešte tvrdší tréning, ako mali dovtedy. Nakričal na nich, čím ich ešte viac motivoval, aby na ZOH, pred domácim New Yorkským publikom nespravili hanbu.

Ako prví ich čakali Švédi, ktorí rozhodne neboli žiadne "B-čka". Na prekvapenie, hrali s nimi celkom dobre. Veď im počas celého zápasu za stavu 2:1 pre "tri korunky" dýchali na chrbát a v poslednej minúte si zabezpečili gólom Billa Bakera remízu. Potom ich čakal silný tím Československa, no ten dokázali poraziť ľavou - zadnou 7:3, taktiež porazili Nórsko, Rumunsko a Nemecko. A potom ich už prišiel ten obávaný Sovietsky zväz.

Americkí hráči, Bill Baker, Dave Silk so svojou družinou, sa postavili proti sovietskej družine s hviezdami ako Fetisov, Mikhailov, Vasiliev... a brankár Jim Craig proti takmer neomyľnému Vladislavovi Tretiakovi, najlepšiemu brankárovi na svete. V tej chvíli asi každý očakával hľadkú výhru ZSSR, každý Američan sa modlil, nech sa jeho reprezentantom podarí hokejový zázrak, no a zrejme každý Soviet podceňoval ich mladých, neskúsených súperov s vekovým priemerom len 21 rokov.

Zápas sa mohol začať. Za skandovania divákov z celého sveta vyhral úvodné buly Mikhailov, ktorý ihneď založil sovietsky útok. Ale útočili aj Američania, za čo hovorila remíza 2:2 po prvej tretine. V druhej zažil premiéru na ZOH brankár Vladimir Myshkin, ktorý nahradil Tretiaka. Zrejme bol tento krok správny, keďže v druhej tretine Myshkin nedostal ani jeden gól. Tretia tretina sa začala za stavu 3:2 v prospech ZSSR. Snívajúcim Američanom sa však podarilo využiť presilovku a vyrovnať, no a v 50. minúte zápasu prišiel ďalší gól. Strelil ho kapitán Mike Eruzione a bolo rozhodnuté. Jim Craig už nepustil za svoj chrbát žiadny puk a tak sa mohlo oslavovať.