PowerPlay Magazín

Nie je veľa trénerov so slovenskými koreňmi, ktorí sa presadili v zahraničí. Pod pojmom „v zahraničí" nemám na mysli Českú republiku, pretože v čase keď väčšina našich skúsenejších trénerov začínala, Česko pre Slovákov zahraničím nebolo. V prípade Ferdinanda Daučíka je to ešte o to zaujímavejšie a asi aj smutnejšie, že tento zabudnutý najúspešnejší slovenský klubový tréner bol a aj je známejší v zahraničí ako doma.

Narodil sa 30. mája 1910 v Šahách. Hral za KFC Komárno, 1. ČsŠk Bratislava a Slaviu Praha. Bol iba tretím Slovákom v poradí, ktorý bol povolaný do reprezentácie. Hral na dvoch svetových šampionátoch.

Viac ako jeho hráčskej kariére sa však chcem venovať jeho kariére trénerskej. Začínal ako dorastenecký tréner v Slávii. V roku 1942 sa vrátil z pražskej Slávie do Slovana už ako tréner seniorského tímu, kde v priebehu 6 rokov získal dva slovenské tituly. V Slovane zaviedol nový systém osobného bránenia, ktorý ešte zdokonaľoval ďalší tréner Slovana Leopold Šťastný. Bol priekopníkom viacerých tréningových metód, ktorými predbehol dobu.

Počas trénovania v Slovane trénoval aj tím vtedajšej samostatnej slovenskej reprezentácie. Slovensko však medzi špičku nepatrilo a Daučík vydržal pri kormidle iba sedem zápasov. Keď po 6 rokoch skončil v Slovane, stal sa trénerom Československa. Po roku trénovania Československej reprezentácie a iba dvoch odohratých zápasoch skončil. Doplatil na praktiky štátnej tajnej bezpečnosti, ktorá upevňovala politickú moc komunistického režimu zastrašovaním, väzením i popravami viacerých osobností spoločenského života. Dostal sa do pracovného tábora v Novákoch. Funkcionári Topoľčian mu vybavili trénovať ich divízne mužstvo. Na každom tréningu a zápase ho sprevádzal bachar, ktorý si však začal krátiť čas v neďalekej krčme.  Daučíkova žena Zdenka pripravovala plán úteku na západ. Keď sedel bachar v krčme,  Daučík nasadol do auta a vydal sa smer Bratislava a Viedeň.

A tak nakoniec odišiel v roku 1949 do Španielska, kde trénoval maďarských emigrantov. Po sérii priateľských zápasov s výberom Madridu, Španielska a Espanyolu však dostal ponuku trénovať slávnu Barcelonu. Trénoval ju v jednom zo svojich najúspešnejších období. Počas 4 rokov pôsobenia v klube vyhral dvakrát double. Práve táto skvelá Daučíkova éra na lavičke Barcelony položila myšlienku výstavby Nou Campu. Deväťdesiattisícového štadióna sa však tento Slovák už pri kormidle Barcelony nedožil.

V roku 1954 po konfliktoch s niektorými hráčmi opustil klub zadnými dverami a stal sa trénerom Atletica Bilbao. S ním o tri roky neskôr vyhral ďalšie double a dostal sa do štvrťfinále novovzniknutej európskej súťaže Európsky pohár majstrov, kde však vypadli po prehre 6:5 s Manchestrom United. Pre Daučíka to bol neúspech a tak sa po troch rokoch v Bilbau dostal do Atletica Madrid, s ktorým skončil v nasledujúcej sezóne druhý a dostal sa s ním aj do semifinále Európskeho pohára majstrov.

V roku 1959 Daučík opustil Španielsko a odišiel trénovať FC Porto, ale vzápätí sa do Španielska vrátil, keď trénoval klub Real Betis Sevilla, v ktorom umožnil debut aj svojmu synovi Yankovi Daučíkovi. Nasledovali angažmány v tímoch Real Murcia, FC Sevilla a Real Zaragoza.

V roku 1967 však Fernando, ako ho volali v Španielsku urobil vo svojej trénerskej kariére ďalšiu zmenu, keď odišiel do Kanady trénovať tím Toronto Falcons. V tomto tíme viedol aj svojho syna Yanka, Ladislava Kubalu, o ktorom pripravujem nasledujúci článok a aj jeho syna Branka. Do Španielska sa však opäť vrátil. Trénoval Elche FC a RCD Espanyol, z ktorého po roku odišiel na zaslúžený futbalový odpočinok.

Ferdinand Daučík viedol tímy v Primera Division celkovo v 488 zápasoch, získal tri španielske tituly, 6 španielskych pohárov a trikrát povestný double. Počas jeho barcelonského pôsobenia vybudoval z tímu, ktorý založil 29. novembra 1899 Joan Gamper,  neporaziteľný futbalový titan. Bol iba jeden zo slávnych a úspešných trénerov FC Barcelona, avšak určite neprehliadnuteľný. Zomrel 14. novembra 1986 vo svojom dome v dedine Alcala de Henares so želaním aby ho pochovali na rodnej slovenskej zemi. Odpočíva však na cintoríne v Madride.