PowerPlay-magasinet

Hoci Martin Brodeur už ako juniorský brankár vyčnieval nad ostatnými, očakávalo sa, že v juniorskej lige ešte niekoľko rokov pobudne. No keď sa v roku 1993 zranil gólman New Jersey Devils mladý Broudeur bol povolaný do prvého tímu NHL ako záložný brankár. Hneď v prvej sezóne sa pevne uchopil šance a postupne dostával od trénera čoraz viac príležitosti ako brankárska jednotka. Jeho prvá sezóna v NHL bola napokon taká skvelá, že vyhral cenu pre najlepšieho nováčika v NHL. Prinášame vám preklad zaujímavého rozhovoru, z ktorého sa dozviete o začiatkoch kariéry tohto legendárneho brankára. 


Martin aké boli tvoje hokejové začiatky? Bol si vždy brankárom?
"Hokej som začal hrať keď som mal tri roky. Spočiatku som mal hrať útočníka a celkom mi to išlo. V útoku by som pravdepodobne aj ostal, keby sa náš brankár raz neukázal a ja som sa nerozhodol postaviť namiesto neho medzi tyčky. Vtedy sa ma tréner spýtal, či chcem byť brankár, alebo útočník a ja som bez váhania odpovedal, že chcem ostať v bránke." 

Mal tvoj otec vplyv na toto rozhodnutie?
"Bol som taký mladý, že som si ani neuvedomoval, o čom je kariéra špičkového brankára - teda môjho otca.  Hlavné bolo, že otec chcel aby som hral hokej. Chcel som hrať len pre zábavu." 


Keď si sa rozhodol stať sa brankárom dal ti nejakú radu?
"Bolo to zaujímavé, pretože aj cez svoje profesionálne schopnosti ma nikdy nekritizoval, ale pýtal sa ma, čo som robil. Postupne som sa viac dozvedal o jeho minulosti, o jeho začiatkoch kariéry. Do tej doby som sa o to moc nezaujímal."


Povedz nám čosi o svojich hokejových dňoch v mladosti.
"Putoval som z jednej ligy do druhej, je tu však jedna udalosť, ktorá mi trčí v hlave dodnes. Hral som na turnaji Midget. Súperov hráč ma obišiel a strelil puk do prázdnej brány. Vtipné je, že je to jedna z mála vecí, ktorú si z mládežníckeho hokeja pamätám."


Čo sa ti najviac páči na tom byť v bránke?
"Vedomie, že môžete vždy byť v zápase kľúčovou postavou. Aj keď brankár občas nemá z hry až tak veľa ako hráči v poli je pri tých najdôležitejších okamihoch, čo sa mi páči. Keď hráte vyrovnaný zápas musíte sa naozaj sústrediť a pozerať sa na puk celú dobu. Vždy si vtedy poviem, že som najlepší a že to zvládnem."


Kedy ste to napríklad využili?
"Napríklad 8. decembra 1993 kedy Devils hral proti Montrealu. Musím povedať, že to bolo prvýkrát kedy som zažil vzrušujúci pocit. Obvykle nie som nervózny ale vtedy som fakt bol. Ale keď hymna skončila a začalo sa hrať, stres zomňa opadol. Porazili sme Canadiens a na druhý deň som mal na záznamníku 20 odkazov od priateľov, ktorý mi blahoželali. Bolo to skvelé!"

Mnoho hráčov má pred zápasom nejaké rituály. Aké sú tie tvoje?
"Ja som si musel pred zápasom zdriemnuť tak na dve hodiny. Nesmel som byť príliš unavený na hru. Potom som si dal menšie občerstvenie  a bol som pripravený nastúpiť. Hlavná vec bola u mňa spánok. To je všetko."


Vkladali do teba spoluhráči dôveru od začiatku kariéry,  alebo chvíľu trvalo, kým si si získal ich rešpekt?
"Myslím si, že mi verili hneď po prvom mojom zápase v NHL proti Bostonu. Vybrali ma aj za prvú hviezdu zápasu. Bolo to pre mňa impulzívne."


Máš niekedy strach, že sa zraníš?
"Mal som strach, samozrejme. Ale brankár sa nemá čoho báť. Ja sa len snažím puk zastaviť akýmkoľvek spôsobom. Ak sa bojíte, nemôžete hrať hokej. Sme dobre chránení. Keď hrával môj otec, brankári nenosili masky. Výsledkom bolo asi 114 stehov na tvári môjho otca. Neviem si predstaviť aké by to bolo, hrať bez masky v dnešnej dobe."

Zdroj: René Lipták, hockeyplayers.com