PowerPlay-magasinet

Vitajte dámy a páni, vážení čitatelia, pri čítaní vôbec prvého článku do novovznikajúcej rubriky Legendy slovenského hokeja. Odteraz až naveky sa vám budem v tejto rubrike prostredníctvom mojich príspevkov prihovárať ja, manažér stredansky J. Zaspomíname si tu na velikánov slovenského hokeja, ale aj na Slovákov, ktorí sa stali velikánmi medzinárodného hokeja.

Keďže pôjde o spoznávanie našich najväčších hviezd a najhodnotnejších hráčov, ktorých máme vzhľadom na našu „malosť“ vskutku obdivuhodné množstvo, určite mi dáte za pravdu, že prvý článok v novej rubrike by sa mal venovať prvému „článku“ na poli zvučných mien a obávaných hráčov, ktorí svoj pôvod nachádzajú na Slovensku. Začnime teda prvým z nich a zrejme tým najlepším – Stanom Mikitom.

„Le Petit Diable“

´Tak znie jeho prezývka po francúzsky. Pre tých, ktorí uprednostňujete angličtinu mám v zálohe aj anglický ekvivalent – „The Little Devil“. Stan bol ale Slovák, takže v našej materčine ide o „Malého diabla“ a keď už chceme byť tak národný, treba spomenúť, že jeho meno pôvodne  znelo Stanislav Guoth.

Prvá kapitola v knihe zo života Stana Mikitu sa začala písať 20. mája 1940 na Liptove v rázovitej obci Sokolče. Obyvatelia tejto dedinky určite netušili dve podstatné veci, ktoré sa neskôr udiali. Prvou bol odchod malého Stanislava za „veľkú mláku“ do „zeme nekonečných možností“, Ameriky. V tomto roku zúrila vojna a ľudia sa už nemuseli, ako pred ňou, báť len o svoje živobytie, ale aj svoju existenciu. Nikto však nepredpokladal, že niekoľko rokov po vojne vystriedajú nacistov komunisti a Sokolče navždy zmiznú pod hladinou Liptovskej Mary. Áno dámy a páni, to je tá dedinka, o ktorej vám na školských alebo rodinných výletoch hovorili sprievodcovia pri onej priehrade. Spolu s ďalšími obcami v okolitom údolí bola v roku 1975 zatopená pre potreby novovznikajúcej vodnej nádrže.

Budúci hokejista sa však stihol odsťahovať ešte v roku 1948, teda vo veku 8 rokov. Dôvodom bolo zlé zázemie na život a rozvoj pod strašiakom očakávaného nástupu neslobodného režimu. Stanislav namiesto sedenia v škole veľmi rád behával po okolitých pastvinách a pásol kravy, či chytal raky po potokoch. Iné detstvo ako dnes, však? Pásť dobytok a chytať kôrovce ale nie je najlepší spôsob ako vytĺcť zo života maximum. Toto si veľmi dobre uvedomovali aj Guothovi rodičia a preto sa rozhodli poslať chlapca za more k strýkovi a tete, ktorí tam už boli dávnejšie. Určite hlavným dôvodom neboli kravy a raky, ale skôr chlapcove vyhliadky do života v krajine so vzrastajúcim vplyvom komunistov a ani jeho rodina nepatrila práve k tým majetným. Teta so strýkom si ho adoptovali a 8-ročný Stano tak dostal šancu na lepší a plnohodnotnejší život.

Sprvu to však mal chlapec ťažké. Po príchode do Kanady prijal nové meno, Stan Mikita, po anglicky vedel jedno slovo a svet okolo neho bol zrazu väčší ako dedinka v údolí na Liptove. Za jeho slabú znalosť jazyka sa mu často dostalo nepríjemného výsmechu od tamojších rodákov. Kto teda nevie po anglicky ani „zaťať“, nech sa do provincie Ontário (zvlášť do mestečka St. Catharines) radšej „nehrabe“. To je presne to miesto, kde Stan zakotvil po príchode do novej krajiny a tu aj vyrastal. Ako však sám hovorí, prvé slová anglického jazyka, s ktorými sa oboznámil boli nadávky. Berte si príklad vážení, pretože si nemôžete nechať skákať po hlave. Ak vás niekto pošle po anglicky do „teplých krajín“ je žiadúce poznať adekvátnu odpoveď a nestrápniť sa suchým „Thank you!“ Určite si kladiete otázku, ako sa vlastne dostal k hokeju? Tak, ako väčšina úspešných vo svojom obore. Sťaby slepý k husliam. Pre jedno internetové médium Stan tieto okolnosti objasnil príhodou, keď mu jeho adoptívny otec v deviatich rokoch kúpil o tri čísla väčšie korčule. Vraj mu vydržali bezmála tri roky.

Hviezdny center Chicaga

Počkať, počkať! Nepredbiehajme. Ani Stan nebol natoľko zručný, aby hneď po obutí korčulí vybehol na ľad NHL. To zrejme nikto. Všetko má svoj progres a ten Mikitov sa začal v dcérskom klube už spomínaných Black Hawks – St. Catharines Teepees v provinčnej lige Ontária – Ontario Hockey League (OHL). Začiatky jeho pôsobenia u Teepees sa datujú k sezóne 1956-1957. V jeho tretej a zároveň poslednej sezóne v OHL – 1958-1959 – sa však jeho talent predral na svetlo sveta a sezónu zakončil ako líder v bodovaní ligy s celkovo 38 gólmi a 59 asistenciami, čo v konečnom vyhodnotení činí krásnych 97 bodov. A toto, dámy a páni, bol moment kedy si skauti Jastrabov z Chicaga (Black Hawks) povedali – „Berieme ho!“ 77 kilogramov vážiaci a 1,75 metra merajúci Stan teda stihol do konca sezóny odohrať ešte tri zápasy, ale už v novom drese.

Nové, profesionálnejšie prostredie si vyžiadalo aj lepšie výkony a rovnako ako tisícky iných hráčov pred ním aj po ňom, Stanovi chvíľu trvalo, kým sa zohral a nasadol do pomyselného „rýchlika“ hviezdy NHL. Držte si ale klobúky milostiví, pretože Mikita neváhal, rýchlo sa zorientoval a odvtedy už nebolo nikoho, kto by ho zastavil. Už počas svojej druhej sezóny získal so svojim tímom tú najcennejšiu trofej – Stanley Cup.

Zaujala vás jeho prezývka? Tú si totiž vyslúžil vďaka svojej hre, keď aj napriek jeho neodškriepiteľným streleckým kvalitám strávil väčšinu času na trestnej lavici – preto „Malý diabol“. Sezóny 1959-1960 až 1964-1965 sa väčšinou venoval agresívnejšej hre, o čom vypovedajú jeho osobné štatistiky, v ktorých je počet trestných minút nemalý. Patril ale k útlejším hráčom a teda je pochopiteľná jeho snaha prebojovať sa dopredu aj za cenu vylúčenia. Ako sám hovorí, keď prežil prvých pár sezón a nezabili ho, polepšil sa. Začal hrať inteligentný hokej a počas sezóny 1965-1967 zaznamenal už len 58 trestných minút a v nasledujúcej, jednej z jeho najlepších sezón, to bolo úžasných 12 minút na lavici hanby. Pochopil, že vzťah trestných minút a gólov je nepriama úmera. Čím menej sedím, tým viac hrám a tým viac gólov môžem dať. Tento rozumný krok vedúci k zmene hracieho štýlu mu priniesol dvojnásobné ocenenie Lady Byng Memorial Trophy (1967, 1968), patriacu najslušnejším a najkvalitnejším hráčom.

Stanovi sa teda začali hviezdne časy počas ktorých bolo pre Jastrabov radosťou mať takého skvelého centra, zatiaľ čo pre súperov bol veľkým strašiakom. Jeho najväčším fanúšikom bol zrejme jeho kouč Billy Reay, ktorý sa na Mikitovu adresu vyjadril približne takto:

„Musím povedať, že som nikdy nevidel lepšieho centra. Možno poniektorí dokážu robiť zopár vecí lepšie ako Stan, ako napríklad rýchlejšie korčuľovať alebo strieľať tvrdšie, ale nikto z nich nedokáže byť lepším centrom vo všeobecnosti ako Stan. A len veľmi malému počtu z nich sa podarilo priblížiť jeho prezieravosti. Je bezpochyby najviditeľnejším a tvrdým hráčom. Jednou z jeho najväčších devíz je jeho hrdosť.“

Stan ale nebol iba vynikajúcim jednotlivcom a najviac obávaným útočníkom v 60. rokoch. Svoje kvality preukázal aj ako člen veľmi zohratej a obávanej útočnej formácie zvanej „The Scooter Line“. Pôsobil v nej na poste centra po boku Aba McDonalda, ktorého neskôr nahradil Dough Mohns, a Kena Wharrama. V už spomínaných 60. rokoch minulého storočia sa jeho klub mohol pýšiť najsilnejším útokom desaťročia a počas týchto rokov sa Stan stal štyrikrát najlepším strelcom ligy.

Medzi  najväčšie úspechy jeho aktívnej kariéry patrí Stanley Cup (1961) nasledovaný šesťnásobným výberom do All Stars NHL (1962, 1963, 1964, 1966, 1967, 1968). A nie, nekončíme. Ono toho bolo oveľa viac. Štyrikrát pozdvihol nad hlavu trofej Arta Rossa, ako najproduktívnejší hráč základnej časti, konkrétne v rokoch 1964, 1965, 1968 a 1969. Úspech zožal aj dvojnásobným ziskom Hartovej trofeje za najužitočnejšieho hráča základnej časti a naposledy to bola Patrickova trofej (1976), ktorou mu vzdali vďaku za mimoriadny prínos americkému hokeju.

Každá sranda má však koniec a hovorí sa aj, že skončiť treba v najlepšom. Tento čas u Mikitu nastal v priebehu sezóny 1979-1980 kvôli chronickým zdravotným problémom zo starých zranení. V čase svojho definitívneho odchodu z ľadovej plochy bol v poradí druhým hráčom v historických štatistikách NHL v kanadskom bodovaní. NHL naňho dodnes spomína s úctou, rešpektom a vďakou. Bol dokonca označený aj za „vynálezcu“ zakrivenej čepele. Stalo sa to úplnou náhodou, ktorú vtedy možno bral za nešťastnú, ale v konečnom dôsledku tak prišiel na kúzlo práce s pukom pomocou nerovnej čepele. Môže za to skôr mantinel, do ktorého sa Stanovi zasekla hokejka a následne sa mu zakrivila čepel, ale on a jeho spoluhráči boli prví, kto objavil výhody takejto úpravy. Pripisuje sa mu aj uprednostňovanie streľby príklepom. Je tu ale aj iné špecifikum, ktoré dáva Stana do popredia. Celú svoju kariéru v NHL zasvätil jedinému klubu – Chicago Black Hawks. Svoj klub však neopustil a dodnes mu verne slúži a pomáha, aj keď už nie ako hráč.

V tej dobe pôsobilo v rámci NHL síce len chabých 6 tímov, ale to nijak nediskvalifikuje Stanove kvality. Bol pánom hokejistom svojej doby a nikto si nedovolí povedať, že by nim nebol aj dnes. Vďaka týmto úspechom, priekopníctvu a nádhernej hre je právom považovaný za legendárneho hráča. A čo je najdôležitejšie – je legendou žijúcou!

Niekoľko rokov po ukončení svojej aktívnej kariéry bol uvedený do Siene slávy NHL (1983). Stan bol roduverným Slovákom aj po odchode do Kanady. K svojmu národu sa vždy hrdo hlásil, aj keď často bol jeho pôvod terčom posmechu. Preto je dosť smutný fakt, že na hráča, ale hlavne Slováka, ktorý našu krajinu v zahraničí nikdy nezhodil, sme si oficiálne spomenuli až 30. novembra 2002, kedy bol slávnostne uvedený aj do Siene slávy slovenského hokeja.

Dámy a páni, tak toto je príbeh Slováka, ktorý uskutočnil svoj americký sen. Príbeh hokejistu, ktorý v tom nemal hokej a všetko, čo sa mu v rámci jeho kariéry postavilo do cesty hravo zdolal. Húževnatý, priebojný a tvrdý center v službách klubu pôsobiaceho v najlepšej hokejovej lige sveta. Bol a dodnes je hráčom a človekom na akého sa nezabúda.

Na záver mi dovoľte zopár tradičných informácii ohľadom hokejových štatistík Stana Mikitu.

-          22 sezón v NHL strávených v jednom jedinom klube

-          1394 odohratých zápasov

-          541 gólov

-          926 asistencií

-          1270 trestných minút

Milý naši čitatelia, STAN MIKITA!