PowerPlay Magazin

Na druhý ponor sme sa presunuli na pláž Avalon. Bol krásny deň, slniečko svietilo, jemný vánok povieval a tak more nebolo idálne kľudné, ale nebolo ani nijak rozbúrené. Príprava na ponor prebehla hladko ako vždy. Tentokrát sme ale nezačínali ponor z pláže. V potápačskom obchde nám doporučili za takto pekného počasia a s pokojným morom prejsť čo najďalej po skalách na otvorené more a tam skočiť do vody. Táto pláž je v tvare U a na jej severnej strane je skalnatý útes, pod ktorým sú zvetrané skaly, po ktorých sa dá prejsť ďaleko z pláže, skoro až na začiatok zátoky. Tak sme si šli až pokiaľ sme nenašli vhodné miesto na skočenie do vody, kde to vyzeralo, že je voda dosť hlboká aby sme nenarazili pri skoku na dno alebo nejaké skaly. Skoky do vody som nikdy nemal rád, ale časom sa mi začínajú páčiť v celej výstroji, dokonca už skúšam aj rôzne flopy a trojité saltá. ... teda len kotrmelec dopredu.  A aj to len z lode do hlbokej vody.

Ponorili sme sa viacmenej ihneď, keďže už sme boli v hlbokej vode. Vydali sme sa smerom na otvorené more. Viditeľnosť bola skvelá na danú lokalitu okolo 15 metrov. A tak si pokojne potápame a tu vidíme po našej ľavej strane medzi dvomi obrovskými balvanmy úzky priesmyk a za ním otvorené prienstranstvo v rozmedzí asi tak ďesať metrov štvorcových. A v tom priestore vidíme dve väčšie sépie,  mohli mať takých 35 centimetrov každá. Tie nás zbadali v zhruba rovnakom čase ako my ich, to som už mal ale zapnutý fotoaparát a pripravený fotiť. Tak som sa trochu priblížil k tomu priesmyku, aby som si ich vyfotil, a pritom som ich neustále sledoval. A tak ako nás zbadali, tak sa na seba pozreli, jedna z nich sa išla schovať a druhá sa priamočiaro vydala smerom k nám. Mohla byť vzdialená tých päť metrov, keď sme si vymenili pohľady s partnerkou a ukázali sme si, že po predošlom ponore nám stačí  naháňania sa so sépiami a ideme von. Ako som spomínal, boli sme na vonkajšom konci zátoky, takže sme na pláž mali celkom ďaleko. Tak sme teda vyrazili a dúfali sme, že si nás prestane všímať.  No opak bol pravdou, Tá sépia vypadala, že má na nás spadené a išla priamo po nás. Respektíve po mne. Tak som si povedal, že asi ju dráždia tie elektomagnetické vlny vychádzajúce z fotoaparáta, tak ako tá sépia v predošlom ponore zaútočila an ten fotoaparát. Rozhodol som sa ho vypnúť a v nádeji, že tá sépia dá pokoj som tak aj urobil. No ona stále za nami. Tak si dumám, veď nemá ani poriadne plutvy, pláva totiž za pomoci sukničky lemujúcej jej telo. Za pomoci vlnenia tejto sukničky sa môže pohybovať, ktorým smerom chce, ale nie veľmi rýchlo. A tak uvažujem, pokiaľ ona nie je rýchla, a bude plávať v turbulencii vytváranej mojimi plutvami tak sa ku mne nemá šnacu dostať. Plával som otočený bruchom ku dnu a hlavu som mal sklonenú tak aby som ju mohol sledovať, zatiaľ čo som sa držal za ruku s partnerkou a ona navigovala. Asi tak po 20-30 metroch prenásledovania sa stala zvláštna vec. Asi si uvedomila, že nás nemôže dobehnúť, alebo bola spokojná s tým, že nás dostatočne zahnala, to neviem, nemal som možnosť sa jej opýtať. Naveľa to čo urobila som v živote predtým a ani potom už nevidel a nemohol som to vyfotiť. Ale bolo to niečo známe z prírody. Bola to momentka a foťák bol vypnutý. Tá sépia sa natočila do ľavej strany stále ma pozorujúc pravým okom roztiahla chápadlá a natočila sa čiastočne dohora. Vypadala v tom momente ako lev čo reve na celú džunglu, že on je tam kráľom. Takže tuším z akého živočícha sa postupne vyvinul lev, ale pravdepodobne to asi ani tak nebude. Skôr si myslím, že ako u väčšiny živočíchov aj sépia používa hrozbu telom na zastrašenie predátora. Tak sa otočila a oči som z nej nespustil až dokiaľ sa nedostala za hranicu viditeľnosti. Nepoznám chvanie sa týchto zvierat tak som nevedel, či sa nevráti.

Pokračovali sme smerom ku brehu. Uvažoval som o zapnutí fotoaparátu. Z tohto ponoru sme nemali veľa fotiek. Po asi nejakých dvoch troch minútach ako sme sa zbavili tej malej sépie som už vážne uvažoval o zapnutí fotoaparátu a ako vždy sa otáčam hlavou a hľadám niečo zaujímavé v okolí a … Až mráz mi prešiel po chrbte! Asi tak osem metrov od nás na ľavo čo bolo južne, boli dve sépie. Jedna bola tak veľká ako tá čo nás naháňala a tá druhá, tá mala len chápadlá tak veľké. Sama vyzerala, že má niečo cez pol metra. Bola to masívna obrovská sépia. Rýchlo som skontroloval fotoaparát, či je vypnutý. Upozornil som partnerku, a naznačil som jej, nech sa tam nepozerá! Sám som otočil hlavu smerom k pláži – vytúženému cielu nášho ponorou, a  len tak bokom očka som ju sledoval, či náhodov nezaútočí. Mali sme šťastie, nezaútočila.

Keď sme sa konečne dostali na plytčinu, voda mohla mať hĺbku tak jeden a pol metra, sila prúdu začala narastať. Tak sme pomaličky pokračovali smerom k pláži. Sila prúdu ale rástla s klesajúcou hĺbkou a naša rýchlosť sa dramaticky znižovala. Samozrejme vypätie síl rástlo. Ocitli sme sa v spätnom prúde. Niekde niekedy dávno som sa dozvedel ako to so spätnými prúdmi je.  Každá pláž má spätný prúd. To je miesto kadiaľ sa voda vracia z pláže preč. Voda sa na pláž dostáva rôznymi spôsobmi, ale z pláže ide zásadne spätným prúdom. Všetci ste určite videli prevalujúce sa vlny oblievajúce pláž, ale nikto nevidel vlnu smerom od pláže. Tento mechanizmus sa deje pod hladinou. Väčšinou tento spätný prúd je úzky čo do priemeru a má len niekoľko metrov. Ak v ňom zaviaznete tak najjednoduchšie je plávať skrz tento prúd naprieč. Von z neho. A tieto myšlienky sa mi honili hlavou, z toho sa musím dostať. Ale zachvátila ma panika. To sa mi už pár krát stalo. Viete čo máte robiť, ale nerobíte to a myslíte si, že sa vám podarí to čo chcete tak ako to chcete, ale ono to nie. Proti tomu prúdu to proste nešlo. A unavený z tohto ponoru špeciálne zo stresu zo sépií a plávania proti prúdu sa mi nechcelo tri krát si predĺžiť cestu. Nakoniec som to vzdal a preplával asi štyri metre ďalej naprieč prúdom a divte sa svete. Prúd opadol, a už sa dalo v kľude doplávať na pláž, kde som si konečne oddýchol.

Ako sme sa zbalili vydali sme sa do potápačského obchodu aby sme vrátili nádrže. Tam sme nadhodili debatu o sépiách. A tak sme sa dozvedeli, že majú obdobie párenia. A v tomto období sú strašne agresívne. Vlastne útočia na všetko, ale sú neškodném, človeku neublížia a nie sú jedovaté. A hneď po období párenia umrú.

Takže sme sa báli zbytočne, ale je to strašne nepríjemné keď na vás niečo neodbytne útočí. A hlavne ak nie ste vo svojom živle, vo svojom prostredí, ako my sme boli pod hladinou morskou.

Toto mi pripomenulo jeden klasický príbeh z potápania na La Perouse. Normálne tam bolo strašne veľa potápačov, ale tentorkát sme tam boli sami. A hovoríme si asi máme šťastie. Tak sme si šli zapotápať a vrátili sme sa - mali sme šťastie! Keď sme sa prezliekali, tak sa pristavil okoloidúci pán a spomenul, že niekto nahlásil prezenciu štvormetrového žraloka v posledných pár dňoch v tomto zálive. Preto tam nikto nepotápal, až na pár šťastných ľudí...