PowerPlay Magazin

Tento príbeh je z čias keď sme ešte bývali v Sydney. Je zaujímavý tým, že myšlienkové pochody, ktoré sa mi pohybovali v tom čase hlavou a ich náhla zmena toku týchto myšlienok mi dovolila teraz sedieť tu pri počítači a písať tento článok... Úplne presne si vybavujem tie myšlienky, lebo som mal v krvi a v hlave dostatočne veľa kyslíku, viac než človek potrebuje. Ale začnime od začiatku.

Sydney je známe silnými vetrami v okolí pobrežia a tým krásnymi vlnami na surfovanie. Nesurfujem. Až taký Austrálčan nie som. Potápam. Tak sme sa jedného pekného dňa vybrali potápať s mojou vtedy ešte priateľkou, terajšou manželkou, Veronikou. Ako viem, že to bol pekný deň? Lebo väčšinou, keď sme sa šli potápať, tak bolo pekne.

Síce na túto maličkú pláž sme chodili potápať zriedka, lebo bola dosť ďaleko od miesta, kde sme si požičiavali zo začiatku našej potápačskej kariéry výstroj a neskôr už len nádrže, ale mala svoje obrovské výhody. Je v zátiší takže i za strašne silného vetra tam bola kľudná voda a dalo sa tam stále „bezpečne“ potápať. „Bezpečne“ potápať... :) bezpečne z hľadiska vstupu do vody a výstupu z vody. Okrem toho sa tam dá potápať relatívne bezpečne aj v noci, ale jej nevýhoda je maximálna hĺbka okolo 5 metrov v závislosti od prílivu. Teda pokiaľ sa nevydáte preč z pláže, ale väčšinou sme si vystačili v jej blízkom okolí.

Takže naspäť na našu krásnu Camp Cove. Plážička pre svoje položenie v zátoke Harbour, tam kde stojí známy Harbour bridge, je blízko jeho ústia do mora. Je to prvá pláž na vnútornej strane obklopená drahými domami s výhľadom na túto krásnu maličkú plážičku. Okrem iného, pre jej položenie, je tam aj problém s parkovaním. Ale vždy sme si nejaké to miestečko na zaparkovanie našli. Občas ďaleko a to je pri potápaní trošku problém. Máte so sebou samozrejme neoprén. Bez neho sa v Sydney potápať ani v lete jednoducho nejde. Teplota vody cez čas strávený pod hladinou mora to proste neumožňuje, vrátili by ste sa úplne premrznutí a možno až podchladení, zruinovalo by to váš zážitok z potápania a možno by ste si uhnali aj nejakú tú nádchu. Aj keď našlo sa pár borcov, ktorí sa v lete potápali v šortkách a tričku, ale verte mi, nie je to veľmi pohodlné. Po dlhšom čase pod vodou je vám zima, hlavne ak dávate dlhšie ponory, na ktoré sme zvyknutí my. Často sa nám stávalo, že sme sa museli vrátiť skôr z ponoru, ako by nám dovolil vzduch, lebo nám bola zima.

Takže ako si tak natiahnete ten neoprén, a slniečko svieti, je vám strašne teplo, tak sa začnete prirodzene potiť a to je nepríjemné. To ale už máte zostavenú a zapojenú výstroj, aby ste sa nemuseli potiť viac ako je to nutné. Teraz máte už len cestu k moru s výbavou. A čím viac sa namáhate, tým sa viac potíte, takže tu sa vyplatí parkovať čo najbližšie, ako je to možné, aby ste si ušetrili kopec námahy. Okrem toho fyzicky sa namáhať medzi ponormi alebo pred potápaním alebo natriasať sa po potápaní, môže spôsobiť nepríjemné problémy s nadbytočným dusíkom rozpusteným v krvi.

Takže sme, ako vždy plne vybavení, dopochodovali na pláž a vleteli do vody sa schladiť. Ponor začal ako vždy. Vypustili sme vzduch z BCD a ponorili sme sa rovno na dno vďaka spomínanému závažiu a vydali sme sa smerom, ktorý sme si stanovili pred ponorom, ako je naším zvykom.

Tak som si dal pauzičku v písaní aby som si dal ďalšie pivko a zhormaždil potrebné podklady pre článok. Ako prvé bolo – vytiahol som fotku opisujúcu moje neskutočné životné šťastie. Na rube fotky je napísaná lokalita a dátum ponoru. Číslo ponoru chýbalo. Ako správny potápač mám logbook – čo je potapačský záznamník alebo denník. Zapisuje sa do neho maximálna hĺbka ponoru, čas pod hladinou a dátum, lokalita, poveternostné podmienky. Teda skôr počasie a stavy prúdov a vĺn. A teplota. Pri tomto ponore mám zaznamenané 17° Celzia pod vodou. Ako sa ale pamätám, nebola až taká zima. To som musel byť už vymrznutý na kosť, lebo som nič necítil, ale boli sme pod hladinou mora 60 minút! To je dlhý ponor. Na potápačských lodiach je časový limit 45 minút maximum. Ako vidieť pamäť mi veľmi neslúži, ešteže mám ten denník a sériu fotiek. Podľa nich si vždy na ponor spomeniem. Takže z toho denníka som sa dozvedel, že to bol 70-ty ponor. Tak idem pozrieť na fotky zo 70-teho ponoru. To DVD-čko už načítalo, tak sa môžem pozrieť ako to všetko prebiehalo a pekne si to utriasť v hlave.

No bol to krásny ponor, podľa fotiek, našli sme veľa nových vecí. Nie tak vecí ako živočíchov, ktorých sme predtým nevideli a nič sme o nich nevedeli. Vydali sme sa po pravej strane pláže smerom k ústiu zálivu do mora. Bol to druhý ponor a keďže sme našli syngnathinae (trubičková ryba - viď obrázok) na prvom ponore na tej strane, tak sme sa rozhodli vydať sa tým istým smerom, aby sme si ich mohli poriadne nafotiť. Ako je zvykom tak po prvom ponore sme vždy vymenili baterku, aby nám vydržal foťák a tak tomu bolo aj teraz a dobre sme urobili.

Z denníka viem, že sa písal deň 9. január 2007. To mohlo byť vyryté na mojom vlastnom náhrobnom kameni, ale asi sa to nehodilo 4 dni po narodeninách. Ale naspäť k ponoru, všetko pekne po poriadku.

Pokračovanie na budúce...

Poznámka autora: Použité fotografie sú z vlastnej tvorby - úvodná fotka - chobotnica; západ slnka nad Sydney, pohľad z Camp Cove; Veronika - potapačka s pohľadom na pláž a domy na pláži; pipefish; detail pipefish tá istá fotka. Uvedené fotky sú v rozmeroch 320x240 originálne fotky sú v rozmeroch 3072x2304. V prípade záujmu o podmorskú fotografiu, ma kontaktujte.