مجلة باور بلاي مانجر

Šiesty február roku 1958... Tmavé oblaky a tečúce slzy. V tú chvíľu nik neveril, že sa to naozaj stalo. No stalo sa, vyhaslo 23 životov kedysi šťastných členov rodín. Medzi nimi bolo osem futbalistov Manchestru United.

Ešte pred touto nešťastnou udalosťou sa Manchester chystal vyhrať Európsky pohár. Jeho
hráči mali stále väčšie a väčšie sebavedomie, vďaka ktorému nastupovali na zápas s nádejou, akú mal vtedy málokto. Veď to boli len mladí chlapci, Busbyho deti, s vekovým priemerom 22 rokov. Po tom, ako "prešli" cez Duklu Praha sa tešili na ďalších súperov - hráčov Crvenej Zvezdy, ktorí si asi až priveľmi trúfali na mladý káder tohto anglického klubu, ktorý ešte 1. februára stihol vyhrať nad silným Arsenalom, 5:4. Strelcami gólov za United boli Charlton, Violett, Edwards a dva góly dal Taylor.

Už o pár dní dorazili títo futbalisti do Srbska, aby tam vyskúšali silu Crvenej zvezdy. A hneď prvý zápas vyhrali, aj keď tesne 2:1. Záležalo len na druhom zápase, on mal rozhodnúť o tom, kto sa pozrie do semifinále. Crvena zvezda však nič nevzdávala a trápila svojich manchesterských súperov až do konca. Tento súboj sa skončil remízou 3:3 a preto v prospech United rozhodlo skóre.

Zrazu bolo všetko ešte krajšie, počasie, nálada a aj predstavy o budúcnosti. Každý z hráčov si veril, každý chcel dokázať, že na to má. Že má na to, aby nad hlavu zodvihol Európsky pohár. Možno vďaka tejto dobrej nálade, možno vďaka niečomu inému, sa rozhodli, že nepocestujú späť do svojho klubu autobusom, ale lietadlom. Veď čo by sa mohlo stať, lietadlá sú bezpečnejšie, ako nejaký starý autobus...

Do srbského Belehradu teda pristál, 6. februára, vyblískaný Ambassador G-ALZU, aby doviezol svojich 44 pasažierov tam, kam si prajú. Po dokonalom poobzeraní a obdivovaní, či chválení, aký je to super stroj, sa mohlo nastupovať. Všetko bolo pripravené, letušky vysmiate, piloti dopíjali poslednú kávu pred odletom. Tým osudovým odletom, ktorý zmenil životy obyčajných ľudí.

A mohlo sa vzlietnúť. Futbalisti ešte oslavovali postup do semifinále, manažér Matt Busby sa s priateľmi rozprával o nasledujúcom zápase proti Wolwes a letušky nosili minerálku. Kvôli nedostatku paliva si museli spraviť prestávku v Mníchove.

Po natankovaní sa pasažieri usadili na svoje miesta, Bobby Charlton si ešte presadol na miesto jeho spoluhráča, aby mal lepší výhľad a motor v lietadle začal pracovať. Nastali však problémy - niečo
nedovoľovalo lietadlu vzlietnúť. Piloti sa poradili o situácii a vyskúšali to znovu, ale neúspešne. Pasažieri sa vrátili na letisko, kde prebiehali ich posledné telefonáty s rodinou. Po približne pätnástich minútach ich zavolali späť do lietadla a nasledovali ďalšie, neúspešné pokusy. Niektorí z nich vraj začali pomýšľať na smrť, akoby ju cítili. Pomýšľal na ňu aj Liam Whelan, ktorý poznamenal, že je na smrť pripravený. Hoci mal len 22 rokov.

Nudu zaháňali hraním kariet. Karta na kartu padala, kým niektorým z nich plynuli posledné chvíle ich krátkeho života. O 15:03 to prišlo. Poslednýkrát sa rozozvučali motory, poslednýkrát dostali piloti pokyn na vzlietnutie. Ale Ambassador G-ALZU spolu s jeho pasažiermi čakal už len silný náraz.

Priamo v troskách lietadla zahynulo 22 ľudí. Duncan Edwards odišiel ako dvadsiatytretí, kedy prehral boj so smrťou v nemocnici. Títo ľudia sa už nikdy domov nevrátili, hoci ich tam každý očakával. V očiach ich rodín sa dlhé roky blýskalo len jedno slovo "Prečo?". To bolo veľmi ťažké zistiť, no každý z toho obviňoval pilota Jamesa Thaina, ktorý okamžite skončil s lietaním. Príčinou však bol zľadovatelý povrch trate, z ktorej lietadlo, Ambassador G-ALZU, nedokázalo vzlietnúť.

Busby prežil, no osem jeho "detí" ho opustilo. Johnny Berry a Jackie Blanchflower sa kvôli zlým spomienkam na 6. február k futbalu už nevrátili. Nový manažér Jimmy Murphy musel postaviť na nohy nový manchesterský káder. Pomohli mu aj veľkí rivaly Manchestru - FC Liverpool a Notingham Forest, taktiež upravenie niektorých pravidiel.

O desať rokov neskôr sa im podarilo zodvihnúť Európsky pohár nad hlavu. Už to však neboli "Busbyho deti" a o to smutnejšia bola oslava tejto inak radostnej výhry pohára.

Na Old Trafford nájdeme tri pamätníky na počesť zosnulých. Tiež v nemeckej dedinke Kirchtrudering a od roku 2004 nám pripomína obete tohto nešťastného letu žulový pomník nedaleko letiska v Mníchove.

Futbalisti Geoff Bent, Roger Byrne, Eddie Colman, Duncan Edwards, Mark Jones, David Pegg, Tommy Taylor, Liam "Billy" Whelan

a Walter Crickmer, Tom Curry, Bert Whalley, Alf Clarke, Donny Davies, George Follows, Tom Jackson, Archie Ledbrooke, Henry Rose, Frank Swift, Eric Thompson, Bela Miklos, Willie Satinoff.

...česť ich pamiatke...