مجلة باور بلاي مانجر

Ahojte priatelia. Prednedávnom zavítala na naše malé Slovensko jar a my sa pomaly začíname tešiť na pekné, horúce dni blížiaceho sa leta. Aby sme sa trochu pripravili na horúčavy, presunieme sa na Jamajku, do roku 1987.

V ten rok sa začalo niečo dovtedy nevídané. Začal sa písať príbeh o neuveriteľnom priateľstve, tímovom duchu, viere a odvahe, o pokore pred športom zvaným "Bobovanie". Tento príbeh inšpiroval aj niekoľkých režisérov a napokon sa stal námetom pre film Kokosy na snehu (Cool Runnings), v ktorom nájdeme mnoho vecí vymyslených. Aký bol skutočný príbeh jamajského bobového tímu?

Jamajku charakterizujú dve veci - teplé slnečné lúče a atletika. Tak to bolo aj v minulosti, každý, kto športoval, sa venoval atletike. Až sa raz v hlavách istých amerických podnikateľov, pri sledovaní pretekov v motokárach, zrodil nápad vytvoriť jamajský bobový tím. Nápad to bol dobrý, veď v Jamajke žije a aj žilo veľmi veľa skvelých bežcov, ktorí sú potrební pre bobovanie.

Boli to William Maloneye a George B. Fitche, ktorých prechodným domovom sa stala Jamajka, presnejšie Karibik a ktorí mali snahu vytvoriť z Jamajčanov bobistov. Obaja dobre vedeli, že to, do čoho sa púšťajú nie je jednoduché. Dúfali však, že sa im podarí poskladať skvelý a perspektívny tím, ktorému bude fandiť celá Jamajka. Preto začali hľadať záujemcov, ktorých však nebolo veľa.

Ich kroky viedli k jamajským šprintérom. Tí ich vysmiali, pretože si boli istí, že také niečo nie je možné. Že Jamajka nemôže súťažiť v zimných športoch, keď je u nich chladné počasie len zriedkakedy a sneh nikdy v živote nevideli. Aj keď niektorí šprintéri prejavili záujem, nakoniec zo všetkého vycúvali v obavách, že budú na posmech celému svetu.

Maloneye a Fitche teda posledné nádeje vkladali do vojakov. Navštívili poručíka Kena Barnesa, ktorý tiež na začiatku nesúhlasil, no presvedčili ho aby to aspoň skúsil. Aby dal šancu mladým jamajským chlapcom zažiariť vo svete.

Na jeseň roku 1987 sa začalo preverovanie schopností týchto vojakov. Vrh guľou, výskoky, šprint... To všetko malo rozhodnúť o správnych účastníkoch ZOH 1988, ktoré sa blížili. Z tohto preverovania nakoniec úspešne vyšli štyria budúci bobisti. Boli to Nelson Christian Stokes a vojaci Dudley Stokes, Devon Harris, Michael White.

V krátkosti si ich predstavíme. Pilot Dudley Stokes sa narodil 22. júna 1962. Nikdy v živote nezískal medailu v boboch, no výraznou mierou sa podieľal na spopularizovaní tohto športu v Jamajke. Jeho brat, Nelson Christian Stokes sa narodil 12. novembra 1963. Stal sa posilou po tom, čo Samuel Clayton musel tím kvôli osobným dôvodom opustiť. Dokázal zabehnúť 100m za 10,16s. Ďalší bobista sa volá Devon Harris, narodený v roku 1964 v jamajskom Kingstone. Odmalička sa venoval športu, začínal futbalom a behom. Chcel Jamajku reprezentovať v aspoň jednom z týchto športov. Napokon sa stal jedným z jamajských bobistov. No a štvrtý, Michael White, sa narodil 5. novembra 1964.

Keď už zostava bola kompletná, mohli sa začať tréningy. Tie sa reprezentantom zdali veľmi náročné a neraz prosili trénera Howarda Silera, aby im ich trochu zľahčil. Nekompromisný Siler sa však len pousmial a pripomenul im, že to ťažké je ešte len pred nimi.

Štyri mesiace pred začiatkom olympiády v Calgary, prišli „Jamajskí kokosy" do Lake Placide. Pripravovali sa tam totiž na ich veľký deň, kedy sa konečne predstavia celému svetu. Prvýkrát stáli na snehu, no zimu necítili kvôli zvýšenému adrenalínu v krvi a tiež túžbe dosiahnuť nemožné. Aby boli čo najlepší, trénovali aj v nepriaznivých podmienkach. Najväčšie starosti im robil klzký ľad, na ktorom sa nevedeli naučiť chodiť. Nie to ešte behať. Ale vždy pri nich stál ich tréner Siler, ktorý ich podporoval.

Po dlhých dňoch plných namáhavých tréningov, 12. februára, konečne prišli Zimné olympijské hry 1988 v Calgary. Jamajčania sa zúčastnili úvodného ceremoniálu, kde si ich hneď všimli ľudia z iných krajín.

Na tréningoch v samotnom srdci olympiády sa snažili dosiahnuť skvelé výsledky a pripraviť sa tak na ťažkých súperov. Aj tam prišlo veľa pádov, no „Kokosy" sa vždy zdvihli a pokračovali ďalej. Verili si a dúfali, že sa im ich sen splní. Ako každý, aj oni chceli vyhrať. I keď to bola ich prvá olympiáda.

Keď prišli tie dlho očakávané preteky, štart v olympiáde, stala sa disciplína „sánkovanie" azda najsledovanejšia. Každý bol zvedavý, ako si poradia jamajskí bobisti s ľadom a so súpermi. Každý im fandil. A úvodné zákruty sa im vydarili na výbornú. Dosiahli siedmy najlepší čas a pokračovali ďalej. Potom však nabrali viac ako 100 kilometrovú rýchlosť, v ktorej pilot, Dudley Stokes nezvládol riadenie a boby sa prevrátili. Nebola to chyba saní, ako sa hovorí vo filme.

A tak sa po štyroch jazdách sen jamajských kokosov rozplynul v ľadovom koryte, boli diskvalifikovaní, avšak neprestali dúfať, že sa im raz podarí dosiahnuť výraznejší úspech. Získali si priazeň ľudí z celého sveta a to im na začiatok stačilo. Ukázali nám, že aj krajinu, v ktorej nie sú vhodné podmienky na zimné športovanie, je možné dôstojne reprezentovať na svetovom podujatí.

Počkali si na ZOH 1994, kedy v Lillehammeri boli úspešnejší. Obsadili z 29. štátov 14. miesto, pred USA, Francúzskom či Švédskom.