مجلة باور بلاي مانجر

Ahojte priatelia. Dnes si čosi povieme o ďalšej hokejovej legende, o Mariovi Lemieuxovi, ktorý v zápasoch podával obdivuhodné výkony, stal sa idolom pre mnohých z nás a vryl sa do pamäte celému hokejovému svetu.

Mario Lemieux strávil detstvo v Montreale, kde sa 5. októbra 1965 narodil. Na svoje tretie narodeniny dostal od otca darček - boli to korčule. Keďže si ich Mario chcel hneď vyskúšať, rodičia s ním išli na klzisko, kde sa učil hrať hokej. Po niekoľkých týždňoch bol z neho skvelý, aj keď ešte malý hokejista, ktorý hral hokej na každej zamrznutej ploche, ktorú vonku uvidel. A tak mu otec za domom vytvoril klzisko, kde sa Mario zdokonaľoval.

Jeho talent sa prejavoval aj v škole. Tam si ho všimli tréneri školského hokejového klubu a Mario mal o tréningy postarané. V šestnástich zavítal do šatne klubu Voisins de Laval, kde strávil tri sezóny. Mario tam mal zostať na dlhšiu dobu a dospieť.

Po troch sezónach (1981 - 1984), v ktorých získal 562 bodov v 200 zápasoch základnej časti, bol v júny 1984 z 1. miesta draftovaný Pittsburghom Penguins.

To, že Lemieux zmení dres bolo vďaka jeho výborným výkonom isté hneď, nebolo však až také isté, či to bude práve dres „Tučniakov". Mario totiž chcel za tri sezóny milión dolárov, čo si Pittsburgh vtedy nemohol dovoliť, kedže bol vo finačných problémoch. Vedenie, ktoré sa snažilo šetriť, kde sa dalo mu ponúklo 760 tisíc dolárov na tri sezóny. Po niekoľkých dňoch Mario dostal novú ponuku, presné takú, akú chcel. No ten milión dolárov za tri sezóny mal dostať len pod podmienkou, že nastrieľa istý počet gólov.

Sezóna 1984/85 teda odštartovala Mariovu hviezdnu cestu v NHL, v Pittsburghu Penguins. V zápase proti Bostonu, strelil Lemieux svoj prvý gól. Počas sezóny k nemu pridal ďalších 42 gólov a 57 asistencii. Za svoje prvé výkony v NHL tak získal Calder Trophy, určenú pre najlepšieho nováčika sezóny.

V druhej nastúpil v 63 zápasoch. Začali ho trápiť problémy s pravým kolenom a bronchitídou a aj keď sa snažil ignorovať ich, niekoľko krát skončil v nemocnici. Zápasy si tak pozeral v televízii z priameho prenosu, no aspoň videl, kde robil jeho tím chyby. Po doliečení sa potom vrátil na ľad a snažil sa chyby napraviť. Určite sa mu to podarilo, keďže za pomoci spoluhráčov nastrieľal 54 gólov. Ani v tejto sezóne nezostali jeho výsledky nedocenené a získal cenu Lestera B. Pearsona, ktorú udeľuje Asociácia NHL najužitočnejšiemu hráčovi, podľa hlasovania hráčov.

Sezóna 1987/88 už bola o niečo pestrejšia. Mario prekonal strelecký rekord, keď vsietil 70 gólov, v 77 zápasoch. Získal tak Art Ross Trophy pre najproduktívnejšieho hráča NHL (ktorej držiteľom sa stal aj v rokoch 1989, 1992, 1993, 1996, 1997), a taktiež Hart Trophy pre najužitočnejšieho hráča NHL (získal ju ešte dvakrát: 1993, 1996). K týmto trofejam si prial pridať iba jednu, tú vysnívanú a najcennejšiu pre každého hokejistu - Stanley Cup.

Po skončení sezóny, po únavných zápasoch si šiel Mario oddýchnuť k moru, no túžba po Stanleyho pohári ho nútila počítať zostávajúce minúty do začiatku novej sezóny, ktoré sa mu vraj zdali dlhšie ako nikdy pred tým.

Keď však konečne prišla tá chvíľa, začiatok Lemieuxovej štvrtej sezóny v NHL, všetko sa zkomplikovalo kvôli jeho zdravotným problémom. Prvých, veľmi dôležitých, 50 zápasov si opäť pozeral iba z televízie, no Mariovi spoluhráči akoby sa zaprisahali, že sa do finále o Stanley Cup dostanú.

V zápasoch sa im totiž darilo, a čakali už len na jedného - na Maria Lemieuxa, aby im pomohol splniť si prianie. Presne to sa stalo. Mario prišiel a už aj začal zbierať body. V playoff si na konto pripísal 44 bodov za 16 gólov a 28 asistencii. Po skvelých výkonoch skvelého tímu, tímu „Tučniakov" sa ich hrdý kapitán, Mario Lemieux tešil zo zisku svojho prvého, a o rok neskôr aj druhého, Stanley Cupu.

Po týchto úspechoch Lemieuxa, ale aj samotného klubu si už všetci fanúšikovia mysleli, že sa Pittsburgh konečne rozbehol a že výhrami im bude spríjemňovať život. Do sveta sa však rozšírila zlá správa o Mariovom zdravotnom stave. Bolo to 12. januára 1993, kedy verejne priznal, že má nádor. Namiesto hokejových zápasov, ktoré mu poskytovali veľmi veľa radosti, sa začali dlhé dni, plné neistoty či sa vylieči. Ožarovanie a lieky, to bolo na jeho dennom poriadku, no počas tohto zdĺhavého liečenia nezabúdal ani na hokej a svojich spoluhráčov chodil povzbudzovať aspoň z tribúny.

Posledných 20 zápasov z tejto sezóny však ešte odohral. V roku 1993 získal Bill Masterton Memorial Trophy, za vytrvalosť a oddanosť hokeju. Strelil dokonca aj svoj 500. gól, ale potom si uvedomil, aké je preňho dôležité zdravie. V roku 1997 teda ukončil kariéru, začal sa venovať sebe, svojmu zdraviu a tiež rodine.

Ukončenie Lemieuxovej kariéry fanúšikov zarmútilo, a ani jeho spoluhráčom to nepomohlo. Klub sa vrátil k zlým výkonom, stratil divácku priazeň a dokonca v roku 1999 skoro zbankrotoval. Vtedy sa vedenia chopil Mario a stal sa spolumajiteľom Pittsburghu Penguins.

Už o rok neskôr si obul aj korčule a k hokeju sa vrátil. Priznal, že to bolo kvôli fanúšikom, hlavne kvôli jeho najmladšiemu fanúšikovi, synovi Austinovi.

V roku 2005, 16. decembra odohral svoj posledný zápas v NHL, proti Buffalu. Síce „Tučniaci" prehrali 3:4, Mario si pripísal aspoň bod za prihrávku. Prehra ho však až tak veľmi nemrzela, pretože mal väčšie problémy, opäť tie zdravotné.

Profesionálnu kariéru ukončil kvôli srdcovej arytmií 24. januára 2006, po 17 sezónach v NHL. V základnej časti NHL odohral 915 zápasov, nazbieral v nich 1723 bodov za 690 gólov a 1033 asistencii. Získal niekoľko významných trofejí, medzi nimi dvakrát Stanley Cup.

Mariovo číslo 66 už na drese nebude mať žiadny hráč Pittsburghu, pretože je vyradené. V roku 1997 sa dostal do Siene slávy NHL, bez trojročného čakania. Vďaka svojej razantnosti, presnosti, citu pre hru a presným prihrávkam, či strelám, sa stal nesmrteľnou hokejovou osobnosťou. Jeho meno si bude navždy pamätať každý hokejový fanúšik. Už len preto, že "le mieux" po francúzsky znamená "najlepší". A medzi najlepších Mario Lemieux patrí.