مجلة باور بلاي مانجر

Hladký, vyleštený ľad, pripravený na svojich šampiónov, čakal na ďalší obyčajný deň, kedy si naň opäť prídu zatrénovať hokejisti a krasokorčuliari. Bolo to v roku 1958 v Bratislave, keď do tohto ľadu vryl prvú ryhu svojej kariéry sedemročný Ondrej Nepela, a začal tak doň písať krátky príbeh o krasokorčuliarovi, ktorý toho v živote dosiahol naozaj veľa.

Po necelých dvoch týždňoch sa naňho prišla pozrieť Hilda Múdra, trénerka, ktorú poznali ľudia z celého sveta. Keď uvidela jeho nesmiernu snahu, bola si istá, že z malého chlapca, čo na ľade vtedy viac padal, ako stál, bude raz skvelý krasokorčuliar a ona mu k tomu dopomôže.

Začali sa tak dlhé tréningy plné pádov, sĺz a driny. Ondrej okrem nich a školy nestíhal vôbec nič. Darmo ho kamaráti volali von, pravidlo, že ak chce niečo dokázať, musí pre to aj niečo obetovať, vtedy platilo viac, ako čokoľvek. Veľa krát ho teta Hilda, ako svoju trénerku Ondrej nazýval, musela utešovať a presviedčať, že raz bude lepšie.

V trinástich začal korčuľovať profesionálne na MS v Dortmunde a umiestnil sa na 17. priečke. Keďže to boli jeho prvé majstrovstvá sveta, výsledok ho neprekvapil a domov sa vrátil s hlavou vztýčenou. Vedel, že len čo naberie prax, bude oveľa lepší.

Keď sa už predstavil na MS, nasledovalo podujatie, ľuďmi oveľa viac sledované, zimná olympiáda. Misia bola jasná - dostať sa do povedomia celého sveta. Ondrej si bol vedomý toho, že na najlepších priečkach nemusí byť, ale chcel.

Premiéra na ZOH mu však nevyšla tak, ako by si predstavoval a po povinných cvikoch sa jeho meno objavilo na predposlednom mieste. To Ondreja sklamalo. Ešte nasledovala posledná disciplína, voľné jazdy, a trénerka Múdra išla do šatne svojmu skleslému zverencovi trochu pozdvihnúť sebavedomie.

Podarilo sa jej to a trinásťročný Ondrej Nepela poskočil na 22. miesto. Okrem toho aj splnil misiu a začali sa oňho ľudia viac zaujímať. Získal fanúšikov, ktorí sa vždy zhodli v jednom - „Nepela je veľký telent!".

A keď o rok neskôr získal titul majstra Československa, nebolo pochýb, že sa tieto dva zjednotené štáty vďaka nemu stanú známymi aj tým, že sa tam narodila krasokorčuliarska legenda. Zisk troch bronzových medailí v rokoch 1966, 1967, 1968, a zlatých (1969 - 1973) to len potvrdzoval.

Jediný neúspech, ktorý sa v tých rokoch spájal s jeho menom, bolo skončenie na 8. mieste na ZOH 1968 vo Francúzsku.

Potom ale získal tri tituly majstra sveta (1971, 1972, 1973) a začal sa o neho zaujímať svet krasokorčuľovania. Už sa o ňom nehovorilo ako o budúcom talente, zrazu to bol súper, ktorého ťažko poraziť.

Novinárov zasa čoraz viac zaujímalo jeho súkromie, o ktorom Ondrej nerád rozprával. Bol to skvelý človek, veľmi múdry a skromný, ktorý si vážil svojich fanúšikov, svoj život a svoju rodinu, do ktorej patrila aj pani Múdra, trénerka a tiež jeho druhá mama. Jej sa zdôveroval s vecami, čo ho trápili.

V roku 1972 si išiel po ďalší olympijský triumf do japonského Sappora. Opäť bol favoritom, diváci s napätím očakávali, čo nové predvedie.

V povinných cvikoch, ktoré mu išli zo všetkých disciplín najlepšie, doslova žiaril. Získal veľký, 54,5 bodový, náskok od rivala Pera a od priečok, kde boli Četveruchin a Hoffmann, bol ešte vyššie.

Teta Hilda ho dojatá čakala na lavičke a povzbudzovala, nech to dotiahne ešte ďalej. Nech zvíťazí vo voľnej jazde a nech každému dokáže svoju výbornú formu.

Ako posledný vyšiel na ľad, hudba začala hrať a diváci jasať. Kĺzal sa po ľade s ľahkosťou vtáka a vyrýval doň ďalšie písmenká svojho príbehu. Bezchybne skočil trojitý Salchow a kĺzal sa ďalej. Potom však prišiel pád kvôli Rittbergerovi a krasokorčuliarsky "spisovateľ", Ondrej Nepela, sa nachvíľu zasekol, akoby mu došli nápady na ďalšiu kapitolu. Netrvalo ani pár sekúnd a Ondrej sa opäť zdvihol a pokračoval. Skočil Axel a do svojej ľadovej knihy nakreslil obrázok seba, ako má na krku zlatú medailu. Je to pravda. Ondrej Nepela sa stal jediným Slovákom, ktorý na zimnej olympiáde získal zlato.

Víťazstvom potvrdil svoju životnú formu, dostal sa na vrchol všetkého, čo chcel dosiahnuť a tak si povedal, že končí. Fanúšikovia sa s tým však tak ľahko nevedeli zmieriť a presvedčili ho, aby sa s nimi rozlúčil na MS, ktoré sa konali v roku 1973 v rodnej Bratislave.

Získal tam zaslúžené zlato, vďaka čistej, elegantnej jazde a do ľadu ešte vryl posledné čiary. Obsypaný kyticami, vyčerpaný a mokrý od sĺz sa najskôr rozlúčil s divákmi a potom objal svoju trénerku, tetu Hildu, ktorá ho celé roky podporovala.

Konečne si vydýchol a začal užívať život plnými dúškami, bez skorého vstávania kvôli tréningom. V Amerike trinásť rokov účinkoval v Holiday on ice, a ako 25 - ročný sa stal aj trénerom.

Tak priatelia, dostali sme sa na koniec článku. Obyčajne ho zvyknem zakončiť informáciou, čomu sa športovec venuje v súčastnosti. V tomto prípade, žiaľ, môj článok takýto koniec mať nebude. Príbeh o malom chlapcovi, ktorý sa narodil 22. januára 1951 v Bratislave, od siedmych rokov sa venoval krasokorčuľovaniu a pomaly do ľadu vrýval písmenká svojho života, sa skončil 2. februára 1989, kedy záverečnú bodku namiesto "spisovateľa", Ondreja Nepelu, na posledný list napísala zákerná choroba, AIDS.

Jeho pamiatku si uctili v roku 2000 vyhlásením ho za slovenského športovca storočia a pomenovaním zimného štadióna v Bratislave podľa neho, Štadión Ondreja Nepelu.