مجلة باور بلاي مانجر

Zdravím Vás, priatelia. Dnes je tu tretia časť o tragédiách na športoviskách. Môžete si tu prečítať o nespravodlivom osude hádzanara, hokejistu a priaznivcov futbalu. Príjemné čítanie.

Ušliapaný dav ľudí na Leninovom štadióne

Odvetný zápas 2. kola pohára UEFA mal byť potešením pre divákov v podobe peknej hry. Na zápas sa síce neprišlo pozrieť veľmi veľa divákov, no výtržníci, ktorí sa nechajú ľahko vyprovokovať a ich hnev má často katastrofálne následky, si tam našli svoju cestu.

V chladný októbrový deň sa zišli hráči Spartaku a Haarlemu na štadióne Lenina, aby si zmerali sily. Bolo to presne 20. októbra 1982, keď o život prišli stovky futbalových priaznivcov. Začalo sa to za stavu 1:0 pre Spartak Moskva. Vtedy si diváci mysleli, že je to konečný výsledok a tak mnohí chceli štadión opustiť skôr, než zaznie záverečný hvizd rozhodcovej píšťaľky. Z bezpečnostných dôvodov bol však otvorený len jeden východ, cez ktorý sa začali takmer všetci hrnúť von.

Na konci zápasu ešte Sergej Shvetsov strelil druhý gól pre Spartak. Keď sa o tom dopočuli diváci, ktorí už boli na ceste von, chceli sa presvedčiť na vlastné oči. Tak sa otočili a išli naspäť. Zrazili sa ale s tými, ktorí už boli na odchode a nič ich nevedelo zastaviť. Každý sa zrážal a padal na zem. Ľudia boli rozdrvení na smrť. Podľa svedkov udupali takmer 340 ľudí, vedenie Spartaku však nepripúšťa fakt, že ich bolo viac ako 67. Dokonca celú túto udalosť tajili pred verejnosťou niekoľko rokov.

Na štadióne bol postavený pamätník pre obete. Na 25. výročie tejto tragickej udalosti, v roku 2007, sa tam odohral zápas venovaný obetiam, medzi bývalými hráčmi Spartaku a Haarlemu, ktorý skončil výsledkom 2:2.

Sebastian Faisst

Prejdime k hádzanej. To je tiež pekný šport, ktorý nám dokáže neraz vyčariť úsmev na tvárach. Nielen nám, divákom a fanúšikom, ale aj hádzanárom, napr. pekným gólom. Niektorí z vás sa hádzanej venujete a preto viete, aký je to fyzicky, aj psychicky náročný šport.

Naším reprezentantom sa tiež konečne začalo dariť a kto by si nechal ujsť to, ako Slovensko postupne kráča k aspoň malému úspechu? No reprezentácie tu boli aj dávnejšie. Tie, o ktorých hovorím, sú už skúsenejšie a umiestňujú sa na horných priečkach Majstrovstiev sveta, či Európy. Takouto reprezentáciou je aj tá nemecká. Keď však stratia oporu mužstva, najlepšieho hráča, stratia skoro všetko. Nie iba posilu, ktorá neustále strieľa góly, ale aj psychickú oporu a poháňadlo celého tímu.

Takýmto poháňadlom bol aj Sebastian Faisst. Odchovanec hádzanárskeho klubu TV Alpirsbach, Sebastian sa narodil 7. marca 1988.

Už od začiatku jeho krátkej kariéry bolo jasné, že v hádzanej bude skvelý. Vystriedal síce len zopár klubov, no z každého si priniesol skúsenosti a bojového ducha. Keď prišiel do nemeckej reprezentácie do 21 rokov, začal ešte viac vynikať. Sebastian bol jeden z najväčších mladých talentov Nemecka, žiaľ už nie je.

Cestu mu skrížila smrť, proti ktorej Sebastian nedokázal bojovať. Rýchla a nečakaná. Priateľský zápas proti Švajčiarsku, 3. marca 2009, začal veľmi dobre. Ako kapitán strelil prvý gól a stal sa oporou mužstva. No na ihrisku nezostal dlho. Do 14. minúty necítil nič, žiadne bolesti, všetko bolo v poriadku. Zrazu však prišiel koniec. Nebol to koniec Sebastianovho pôsobenia na ihrisku, ale na tomto svete. Keď bežal k bránke, zlyhalo mu srdce a skolaboval. Tímoví lekári sa hodinu pokúšali zachrániť ho, no márne. Ešte stihol povedať: „Nie je to také zlé, ale nevidím.". O 4 dni neskôr by oslavoval 21. narodeniny. Možno keby nebol v nesprávny čas na nesprávnom mieste, nič by sa nestalo. To však už nezistíme a ostáva nám len dúfať, že sa také niečo už nikdy nestane.

Luděk Čajka

Luděk sa narodil 3. novembra 1963. Hokejovú kariéru odštartoval ako 12 - ročný. V roku 1983 prvý krát nastúpil za TJ Gottwaldov, o 2 roky neskôr za Duklu Jihlava. V reprezentácii sa mu tiež darilo. Strelil v nej 3 góly a získal bronz z MS 1987.

V lige nastúpil v 297 zápasoch a nastrieľal 33 gólov. Ten 297. zápas bol jeho posledný. Nie preto, že ukončil kariéru. Kariéru zaňho ukončila smrť.

Stalo sa to 5. januára 1990. Zápas VSŽ Košice - TJ Zlín. Bolo to 32. kolo československej hokejovej ligy v sezóne 1989/90. 122 sekúnd pred koncom zápasu sa obranca TJ Zlínu, Luděk Čajka rozbehol za pukom. Súčasne s ním košický hráč Anton Bartánus. Ten mu nadvihoval hokejku, kvôli čomu Luděk stratil rovnováhu, narazil hlavou na mantinel a zostal ležať na ľade. Zápas bol ihneď prerušený, lekári ho ošetrili a odviezli do košickej nemocnice. Nasledovala 2 a polhodinová operácia.

Luděk mal poškodený prvý a druhý krčný stavec, miechu a ochrnuli mu všetky končatiny. Štyridsať dní bojoval o svoj život, no umrel. Nestihol sa ani rozlúčiť so svojou rodinou a spoluhráčmi, na ktorých mu tak záležalo. 14. februára 1990, vo veku takmer 27 rokov opustil tento svet.

Je po ňom pomenovaný zlínsky štadión „Zimní stadion Luďka Čajku" a pod stropom haly visí jeho dres s číslom 26.

Tak a sme na konci. Na záver by som Vám chcela povedať, že ak viete o nejakom zaujímavom športovcovi, či príbehu, o ktorom sme v Magazíne ešte článok nenapísali, budem veľmi rada, ak sa o ňom zmienite v diskusii pod článkom, alebo v pošte. Prajem pekný deň a ešte krajší víkend, dovidenia o týždeň!