مجلة باور بلاي مانجر

Milí čitatelia PP Magazínu, opäť je tu štvrtok a teda čas na môj článok. Dnes som pre Vás vybrala troch športovcov, možno odlišných, ktorí ale majú aj pár vecí spoločných. Nie je to len behanie na ľade, či asfalte, ale hlavne snaha, vôľa a energia bojovať a zaslúžené víťazstvo. Ďalej Vás už nebudem zdržiavať, prajem príjemné čítanie.

Bobby Baun

Narodil sa 9. septembra 1936 v kanadskom meste Lanigan. Vždy sa tešil na svojich kamarátov, ako si spolu pôjdu zahrať hokej na zamrznuté jazero neďaleko domu, kde býval. Išlo mu to celkom dobre, naučil sa veľa trikov, ako streliť gól, no najviac sa mu páčilo pri brankárovi. Keďže medzi deťmi nebolo dovolené tvrdo atakovať protihráča, vtedy malý Bobby sa naučil hrať čisto a brániť ako skutočný profesionál.

V roku 1952 odštartoval kariéru v juniorskom klube Toronto Marlboros. Na zápasy prichádzal veľmi nesmelý, no postupne sa z neho stal sebavedomý hokejista, ktorý sa dokáže obetovať pre svoj tím aj za cenu zdravia. Prišiel koniec jeho pôsobenia v Toronto Marlboros. Ešte však stihol v rokoch 1955 a 1956 získať s tímom Memorial Cup.

V sezóne 1956/57 si zahral v AHL, v klube Rochester Americans. S týmto klubom bol dohodnutý, že bude hrať len menšie ligové zápasy a aj to nie pravidelne. Pravidelne hrávať ani nestihol, keďže po niekoľkých mesiacoch sa ocitol v Toronte Maple Leafs.

Na nových spoluhráčov si rýchlo zvykol a na svojom obľúbenom poste sa mu darilo. Obranca, ktorý iné ako čisté zákroky takmer ani nepoznal, sa stal veľkou oporou pre mužstvo.

Roky plynuli a Leafs stále viac túžili po Stanley Cupe. Tak tomu bolo aj v sezóne 1963/64. V tejto sezóne sa ukázala tímová práca, veľké odhodlanie a vôľa víťaziť, aj keď sa zdá, že už je všetko stratené.

Čo sa vlastne stalo?

Leafs sa chceli prebojovať až do finále Stanley Cupu a zdvihnúť ho nad hlavu. Aj keď to v základnej časti 1963/64 nebolo vôbec jednoduché, všetko zvládli a dostali sa až do finále.  Séria finálových zápasov prebiehala celkom dobre, Leafs však prehrávali 2:3 na zápasy.

23. apríla 1964 mala prísť „konečná" a potvrdiť Detroitu skvelú formu hráčov tým, že získajú SC.  Za stavu 3:3 toho už mali všetci dosť a chceli streliť vytúžený rozhodujúci gól. Gordie Howe si teda nakorčuľoval, namieril a strelil. Bob Baun, ako správny obranca, chcel zabrániť, aby gól skončil v bránke a tak tvrdú strelu zablokoval vlastným členkom. Tímoví lekári sa ihneď pustili do ošetrovania a Bobbymu neodporučili vyjsť na ľad, dokonca ho mali hospitalizovať, aby si oddýchol a v nemocnici by presnejšie zistili, čo s jeho členkom je. Bobby hospitalizáciu odmietol a chcel aspoň dopozerať zápas. Lenže ticho sedieť a len tak sa prizerať, ako každú chvíľu Detroit vyhrá, nedokázal. Prišlo predĺženie a s ním na ľad aj Bobby. S veľkými bolesťami, ale s odvahou nastúpil a bol to práve on, kto strelil víťazný gól a vynútil pre Leafs siedmy zápas. Tento siedmy zápas odohral Bobby celý a s jeho tímom už nič nenechali na náhodu. Vyhrali 4:0. 25. apríla 1964, Robert Neil Baun teda mohol nad hlavu zodvihnúť najcennejší pohár. Až po tomto zápase lekári zistili, že Bobby hral so zlomeným členkom.

Monique van der Vorstová

Máme tu ďalší príbeh, tentoraz to nie je športovec, ale športovkyňa. Možno ste o nej už počuli, ak nie, predstavujem Vám paralympioničku, ktorá dostala asi najkrajší darček.

Narodila sa 20. novembra 1984 v holandskom meste Gouda. Už ako 13 - ročná bola pripútaná k invalidnému vozíčku kvôli poraneniu miechy. Jej pravé koleno prestalo pracovať tak, ako by malo a ľavá noha ochrnula. Nikdy však neprestávala veriť a za každým, keď ráno vstávala z postele a sadala si do vozíka, si hovorila, že ju nič len tak ľahko nezloží.

Ako Monique rástla, menili sa aj jej záujmy. Zrazu prišla na rad otázka stať sa, či nestať paralympioničkou? Prečo nie?

Na jar v roku 2000 sa Monique zúčastnila svojho prvého preteku v handbiku, kde vyhrala prvé miesto. „Z bicyklovania mám tak veľa energie, cítim sa skutočne voľná." Okrem handbiku sa venuje aj triatlonu, zúčastnila sa súťaže Ironman na Hawaii. Medzi jej najväčšie úspechy patria 2 strieborné medaily na paralympijských hrách v Pekingu, stala sa majsterkou sveta v triatlone v súťaži Ironman 2009, maratón v handbiku prešla za 1h 12m 01s a to je svetový rekord a ešte jeden, asi najväčší úspech, o ktorom Vám chcem povedať. Prejdime teda k nemu.

Ako každý rok - pripravovala sa na preteky. Tentoraz v Španielsku, v novembri 2010, na paralympiádu, ktorá sa uskutoční v roku 2012. Počas tréningu na bicykli sa stala autonehoda, ktorej bola účastná aj Monique.

Predstavte si, že sa po ťažkom tréningu prebudíte v nemocnici. Cítite veľké bolesti, kŕče v nohách a neskôr si už necítite celé telo. Čo teraz? Ako budete pretekať, keď vám možno ochrnulo celé telo? Máte strach, neviete, čo sa to vlastne s vami deje. Ani doktori vám to nevedia objasniť. Vaša nádej na pekný, bezstarostný život sa stráca v hmle. Všetko vzdávate a zaspávate.

Toto sa stalo aj Monique, ale s tým rozdielom, že ona sa držala svojho hesla a nič nevzdala. Po prebratí zo spánku bolesti odišli a zázrak bol na svete. Monique, ktorá si dlhé roky nohy takmer necítila, zrazu dokázala pohnúť ľavou nohou. Objavila sa nová nádej. Nádej na lepší život, nádej, že bude chodiť. A Monique neváhala, s touto nádejou kráča každý deň. Áno, dokáže chodiť, možno práve teraz beží „zahrievacie kolečko" okolo svojho domu. Je pred ňou ďalšia výzva. Chcela by sa zúčastniť Ironmana pre zdravých športovcov a zabehnúť si maratón. „Pre mňa začala nová súťaž dnes. Mne sa to podarí, ja budem behať!"

Zázrak? Možno hej. A možno ju doktori radšej odpísali, než by jej mali venovať väčšiu pozornosť. Jeden spevák raz povedal, že raz bude lepšie, ale treba preto až do konca bojovať. Neviem, či ho Monique počula, ale isté je, že je týchto slov živým príkladom. Držme jej palce, nech sa jej podarí dosiahnuť všetky ciele, ktoré si predsavzala, zaslúži si to.

Miloš Holaň

Na záver je tu asi najemotívnejší príbeh. Príbeh o hokejistovi, ktorý nezačal svoj boj, keď sa dostal na ľad, ale keď mu ruku podala zákerná choroba.

Prišiel na svet 22. apríla 1971. Na Holaňovcov sa z perinky usmieval ich malý syn, Miloš. Veľmi rád sa pozeral na svojho otca, ako hrá hokej a chcel si to skúsiť tiež. Roky pomaly plynuli, Milošovi narastali prvé zúbky a prišiel čas aj na prvé korčule. Tie mu s radosťou otec obúval ako štvorročnému. Vtedy ešte nik netušil, že malému chlapcovi menom Miloš Holaň, zachráni život práve hokej.

Začal v československej najvyššej hokejovej lige, v sezóne 1988/89 za Vítkovice. Dve sezóny odohral aj v Trenčíne (1990 - 1992), no do Vítkovic sa ešte na jednu sezónu vrátil. Zahral si aj v reprezentácii, v rokoch 1990, 1991 za Československo a na seniorských MS 1993 a 1994 to už bolo v drese Česka.

Zrazu prišlo veľmi šťastné obdobie. Miloš sa oženil, narodila sa mu dcéra a konečne sa dočkal. Dostal sa do Philadelphie Flyers, teda do vysnívanej NHL. Vo svojej prvej sezóne, 1993/94, odohral len osem zápasov. Vo Flyers veľmi spokojný nebol. „Keď sme sa presťahovali do Philadelphie, bol som sklamaný. Ľudia z vedenia mi neustále dávali najavo, že som Európan a budem skákať, ako oni pískajú. Nepadli sme si do oka." Aj kvôli svojej postave menšieho vzrastu si vytrpel dosť, v mužstve to vôbec nemal ľahké: „Krédom mužstva bolo: pokiaľ obranca nemeria 190 cm a neváži metrák, nemá u nich čo hľadať. Keď som začal strieľať góly, nechápali, ako je to pri mojej postave vôbec možné." Milošovi sa v novom tíme teda vôbec nepáčilo. Chcel odísť inam. O dva roky sa mu aj toto želanie splnilo a odišiel do klubu Mighty Ducks of Anaheim, kde ľahko zapadol do kolektívu a našiel si dobrých priateľov.

Hokejisti boli čím ďalej, tým viac ohrozovaní rôznymi ochoreniami z ich okolia a preto sa začali robiť pravidelné zdravotné testy. Tie urobili aj Milošovi. Bežné testy, ktoré športovcom väčšinou len potvrdia, že sú zdraví ako rybička, tentoraz objavili v krvi zvýšený počet bielych krviniek. Testy, pre istotu, ešte raz opakovali, no výsledok bol rovnaký. Miloš si myslel, že ak má v krvi viac bielych krviniek, ako je nutné, neznamená to nič a keď si upraví jedálniček, všetko sa vráti do starých koľají. Odber kostnej drene však potvrdil to najhoršie. Leukémia! Keď Miloš počul toto slovo, zahmlelo sa mu pred očami. Komu aj nie, predsa sa práve dozvedel, že ak sa preňho nenájde darca kostnej drene, môžu toto byť posledné mesiace jeho života. Mnohí z nás by chceli poznať svoju budúcnosť, zistiť koľko budú mať detí, kto bude ich „vyvoleným" a kedy umrú. Ale viete si to predstaviť? Viete si predstaviť, že by ste sa z ničoho nič museli vzdať svojho každodenného štandardu, svojich blízkych a pripraviť sa na boj, ktorý možno ani nedokončíte pretože nad Vami vyhrá leukémia? Zobúdzať sa s pocitom, že je toto možno Váš posledný deň...

„O leukémii som nevedel prakticky nič. Doktori mi všetko vysvetlili a na rovinu povedali, že na to ľudia umierajú a ak nezoženiem do troch rokov darcu kostnej drene, zomriem aj ja. Bolo mi hrozne, bál som sa každej ďalšej sekundy."

Postavil sa zaňho celý klub. Vedenie mu vybavilo tú najlepšiu nemocnicu. Spoluhráči, na čele s Paulom Kariyom, začali organizovať charitatívne akcie, kde sa vyzbierali peniaze pre nemocnicu. Taktiež vyzvali ľudí, aby darovali kostnú dreň.

Ožarovanie a chemoterapia Milošovi spôsobovali veľké ťažkosti, bývalo mu zle a prišiel o všetky vlasy. Ľahké to nemala ani jeho manželka. Dlho sa pokúšali o ďalšie dieťa, ale neúspešne. Zrazu prišla správa, možno dobrá, možno zlá. Miloš bude dvojnásobným otcom! Z jednej strany príťaž v tak ťažkej situácii, keď sa o Miloša jeho manželka musela starať a stáť pri ňom, z druhej motivácia žiť.

Pol roka po oznámení diagnózy prišla konečne dobrá správa. Našiel sa darca. V mnohých prípadoch sa pacienti po transplantácii kostnej drene už nikdy neprebudili. Takéto obavy mal aj Miloš, no doktori ho ubezpečili, že má 75% šancu. Dnes už priznávajú, že tá šanca bola sotva 35%.

Vyzeralo to tak, že sa nová kostná dreň v organizme ujala a Miloš bude opäť zdravý a preto mu povolili aj prechádzky na čerstvom vzduchu.

Happy end?

Žiaľ, nie. Situácia sa zkomplikovala a Milošov organizmus začal reagovať veľmi zle. Dvakrát sa mu olúpala celá pokožka, 15 - krát denne zvracal a bolo mu na nevydržanie. Každý deň sa modlil, nech už je lepšie. Lekári nevedeli, ako mu pomôcť a tak každý deň skúšali nový druh liekov.

Z veľkých dávok morfia mu znecitliveli všetky končatiny, ani svojho syna nedokázal udržať na rukách. Z tvrdého bojovníka, hokejistu, ktorý by na ľade energiu mohol rozdávať, sa odrazu stal slabý človek, bez chuti žiť: „Mal som depresie. Manželku som poslal domov, že mi je jedno, ako to so mnou dopadne. Nemal som silu tomu všetkému čeliť. Okolo mňa umierali ľudia a myslel som si, že by bolo lepšie, keby som sa tiež neprebudil." Lekári mu začali čistiť krv, vďaka čomu Miloš vedel aspoň trochu opäť chodiť.

Každý deň chemoterapia, lieky, depresie a zaspávanie s pocitom, že sa už neprebudí. Ani pozrieť si svoje obľúbené, hokej, už nechcel. Jediné, po čom túžil bolo ísť domov. Lekári mu vyhoveli a tak po ôsmych mesiacoch od hospitalizácie, Miloš zacítil teplo domova, uvidel dcéru a syna, ktorí sa naňho tak veľmi tešili.

Doma sa všetko zmenilo. Milošovi sa vrátila chuť do života a leukémia sa začala strácať. Po desiatich mesiacoch zavítal do šatne Ducks, kde ho jeho spoluhráči vítali s veľkou radosťou. Vtedy len 57 kg vážiaci hokejista, Miloš Holaň, vhodil úvodné buly. Veľmi emotívny moment, kedy každý fanúšik aj ne - fanúšik Ducks stál na nohách a s úžasom tlieskal hráčovi malého vzrastu, no veľkého charakteru, ktorý boj s leukémiou vyhral. Vo svetle reflektorov bolo vidno potoky sĺz a hlas komentátora prehlušil potlesk dojatých divákov. Priznám sa, že ani mne nie je zrovna do smiechu, keď si predstavím, čím všetkým si musel Miloš prejsť, aby sa konečne zbavil choroby, zvanej leukémia, ktorá denne berie nádej tisíckam ľudí a pripravuje rodiny o ich členov.

K zámorskému hokeju sa už nikdy nevrátil. Odohral zopár sezón v Česku, kde sa úplne doliečil a v 28 rokoch ukončil hokejovú kariéru. Dnes väčšinu času trávi so svojou rodinou a na trénerskej hokejovej lavičke. Začal si uvedomovať skutočné životné hodnoty a sám hovorí: „Hokej bol pre mňa kedysi na prvom mieste. Dnes už je snáď na stom. Prvoradá je pre mňa moja rodina. A pochopiteľne, zdravie!"

Pomaly, ale isto sme sa dostali na koniec článku. Ako ste si už možno všimli, ani jeden z týchto športovcov síce nebol slávnou osobnosťou, ktorej by sme mohli závidieť všetko, čo k sláve patrí, ale každý z nich, aj keď mal na mále, má to najdôležitejšie, zdravie. Nezabudnite si aj Vy, priatelia, užiť aspoň dnešný sviatočný deň v zdraví a v pohode.