مجلة باور بلاي مانجر

Ahojte priatelia, v mojom predchádzajúcom článku som Vám povedala niečo o športových tragédiách, ktoré sa stali hlavne kvôli nezodpovednosti organizátorov športových podujatí. Vaše skvelé reakcie naň, ma veľmi potešili a preto som sa rozhodla napísať aj druhú časť, v ktorej si môžete prečítať o tragickej smrti dvoch športovcov a o nehode na štadióne Heysel. Dúfam, že Vás zaujme.

„Ocino, chcem získať medailu,

 ale bojím sa, že umriem. Trať je veľmi ťažká."

Aj vy sa zvyknete sánkovať? Kto aspoň raz sedel na saniach určite vie, že je to veľká zábava. Pre niekoho je to len príjemne strávené popoludnie a kopa snehu v čižmách. Pre sánkara,  Nodara Kumaritašviliho,  znamenalo sánkovanie celý život. Doslova a do písmena.

V kanadskom Whistleri si bol deň pred olympijskými pretekmi zatrénovať aj tento 21 - ročný gruzínsky reprezentant. Išlo mu to veľmi dobre, cez zákruty prechádzal akoby tam ani neboli. Vedel, že sa blíži posledná, 16. zákruta, a tešil sa, že vyjde zo saní, usmeje sa a zamáva svojej mame, ktorá ho v priamom prenose s nadšením sledovala a podporovala. Avšak jeho matka videla niečo iné, ako úsmev. Stačil okamih nepozornosti a Nodar v rýchlosti 144,3 km/h stratil kontrolu nad saňami, vyletel z ľadového koryta a narazil do oceľového nosníka na premostení trate. 11.2.2010 mu zákruta Thunderbird zničila celú budúcnosť. Aj keď sa zdravotníci snažili najviac ako vedeli, Kumaritašvili ťažkým zraneniam podľahol.

Organizátori ZOH priznali, že cez tento úsek sa dá prejsť len s veľkou sústredenosťou, preto neriskovali a koryto upravili. Jeho smrť teda zachránila mnohých sánkarov. Nodarov otec sa na zábery z toho dňa nikdy nepozrel. Odmieta vidieť synove posledné sekundy života.

Tohto sánkara si uctili na úvodnom ceremoniáli ZOH čiernymi páskami a minútou ticha. Medailu za umiestnenie na Zimných Olympijských hrách 2010 síce nezískal, ale keby sa udeľovala medaila za záchranu života svojich kolegov, právom by mu patrila. 

Zrútený múr na štadióne Heysel, 29. máj, 1985

 V ten deň sa každý správny fanúšik „The Reds", či Juventusu Turín pripravoval na povzbudzovanie svojich favoritov vo finále Pohára európskych majstrov (dnešná Liga majstrov). Niektorí zostali doma a zápas pozerali v televízii, iní sa rozhodli futbalistov osobne podporiť. Nikto z nich však netušil, že zápas medzi, vtedy najlepšími klubmi, FC Liverpoolom a Juventusom Turín, nebude nezabudnuteľný vďaka dokonale strelenému víťaznému gólu.

Všetko sa to odohralo v Bruseli. Štadión Heysel bol postavený v 30. rokoch 20. storočia a o jeho zlom bezpečnostnom stave vedel každý. Liverpool požiadal o zmenu štadióna, ale UEFA túto požiadavku zamietla.

Sektory za bránami boli zaplnené, z jednej strany fanúšikmi LFC a z druhej Juventusu. Zvyšné miesta mali obsadiť „domáci", no dostali sa tam aj Taliani, žijúci v Bruseli. 

Pred začiatkom zápasu sa skupina Angličanov vybrala na návštevu do sektoru „Z", v ktorom sedeli fanúšikovia „Starej Dámy". Vyzbrojení kovovými tyčami a povzbudení alkoholom spôsobili veľký tlak na Talianov. Tí sa snažili preliezť plot, ale mnohí boli pritlačení k múru, ktorý sa napokon zrútil a oni pod ním zahynuli. Tragédii nezabránili ani policajti. Hráči boli rozhodnutí zápas nehrať, ale verdikt od členov UEFA znel inak. Všetko to skončilo výsledkom 39 mŕtvych ľudí, vyše 400 zranených, a výhrou Juventusu 1:0.

Fanúšikovia LFC boli za výtržnosti potrestaní väzením, anglické kluby sa nemohli zúčastniť európskych pohárových súťaží 5 rokov, FC Liverpool si nezahral 6.   Heysel, dnes už Štadión kráľa Baudouina, je v súčasnosti oveľa bezpečnejší. V roku 2000 tam bol odhalený pamätník na počesť obetí.   Mala to byť bodka za mesiacmi driny a stresu, no pre niektorých to bola bodka za celým životom.

„Nikdy, nikdy viac."

 Hokej bol preňho všetko. Už ako malý chlapec sníval o tom, že si aj on raz zahrá v NHL a jeho meno spozná celý svet. Reč je o Billovi Mastertonovi, hokejistovi, ktorý nás musel opustiť, aby sme si uvedomili, že prilba pri hokeji nám môže zachrániť život.

Narodil sa 13.8.1938 vo Winnipegu. Svoju cestu k sláve začal ako sedemnásťročný v tíme St. Boniface Canadiens, kde na poste centra nastrieľal 23 gólov. Na univerzite v Denveri pomohol svojmu tímu získať 3 tituly v univerzitnej súťaži National College Athletic Association.

Úspešne ukončil štúdium na vysokej škole a pýšil sa titulom magistra.

Svoj sen sa mu takmer splnil v roku 1961, keď sa dostal do tímu Montreal Canadiens. Za Habs však nikdy nenastúpil a preto sa o 2 roky neskôr rozhodol ukončiť profesionálnu kariéru.

V roku 1967 vznikol klub Minnesota North Stars, vďaka ktorému sa Bill k hokeju vrátil. V NHL  odohral len 38 zápasov.

Zápas North Stars s Oakland Seals bol, žiaľ, jeho posledný. Stalo sa to 13. januára 1968. Bill Masterton zažil posledné 4 minúty na ľade, keď si ako center išiel prebrať puk do svojho pásma, nabral rýchlosť a chystal sa zakončiť. V ceste mu ale stáli obrancovia Larry Cahan a Ron Harris, ktorí ho atakovali. Bill sa pošmykol a spadol dozadu.

Poviete si, že takéto pády sú pri hokeji bežné a nemôžu spôsobiť smrť. V dnešnej dobe smrť nespôsobujú, pretože hokejisti nosia na hlavách prilby. Lenže vtedy prilby nenosil nikto, znamenalo by to prejav slabosti a to si hokejisti nemohli dovoliť. Zo slovami „Never again, never again" sa s nami navždy rozlúčil. 30 hodín bojoval o svoj život, 15. januára 1968 zasvietila na nebi ďalšia hviezda, patrila Billovi Mastertonovi.

V tíme North Stars si nikto nesmie obliecť dres s číslom 19, ten bude navždy patriť tomuto mužovi, ktorý dal hokeju najviac. Po jeho smrti sa každoročne udeľuje cena za vytrvalosť a oddanosť hokeju, Bill Masterton Memorial Trophy.

Blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a radosti. Viem, väčšina z vás sa spýta, prečo som si práve pred Vianocami vybrala takúto smutnú tému článku. Nehody si vždy nájdu svoju obeť. A to len kvôli nezodpovednému šoférovaniu auta, či hraniu hokeja bez prilby. Preto dúfam, že Vám môj článok aspoň trochu pripomenie, aké je dôležité si dávať pozor aj pri činnostiach, ktorým sa venujete denne a máte v nich tú najlepšiu prax. Na záver už len prajem krásne prežitie vianočných sviatkov, nech Vás nehody z ďaleka obchádzajú.